6

65 0 0
                                    

V jedálni som bola medzi poslednými.
Keď som zjedla večeru, tak som sa vybrala do izby a vybrala si ľahnúť do postele, oddýchnuť si predtým ako sa vyberieme na tréning.

Ležala som na chrbáte a pozerala do stropu izby. Chcela som nad niečím rozmýšľať, no nedokázala som to. Stále som myslela iba na svoju misiu.
Prešla hodina a všetci sme sa vybrali na tréning, či už sme boli oddýchnuté alebo nie...
,,382, 265, 128, 19, 305 do miestnosti pre pokročilých"prikázala nám naša dá sa povedať trénerka. Urobili sme tak, ako povedala bez nejakého slova. Šli sme ako stroje bez života za sebou.
Vstúpili sme do sivej miestnosti so strešným oknom. Bol tam cítiť pach akýchsi neznámych látok.
Cítila som sa ako sa vo mne začína hromadiť zlosť a túžila som po akcii...nedokázala som sa na nič sústrediť, iba som čakala na rozkaz.
Do miestnosti k nám prišli ďalší ľudia, tentokrát muži...vychovávateľky nás rozdelili do párov.
Stála som pred mužom, ktorý bol vysoký okolo 180 centimetrov, vlasy mal tmavo hnedé, ktoré mu mierne padali do tváre, oči mu pasovali k jeho farbe vlasov, boli tiež hnedé, jeho telo bolo plné svalov. Pozerali sme si uprene do očí a čakali na rozkaz.
,,Boj!"povedala "trénerka". Okamžite všetci začali bojovať. Iba my dvaja sme stáli oproti sebe a uprene si pozerali do očí čakajúc, pokiaľ ten druhý zaútočí ako prvý.
,,Povedala som boj! Čomu ste nerozumeli?"opäť "trénerka"zakričala, no ani jeden z nás sa nepohol.
,,BOJUJTE!"zakričala trénerka.
,,Ženy nebijem"povedal neznámy.
,,Tak to žeby som začala"pribehla som k nemu a podkopla mu nohy. Spadol na zem a tak som chcela na neho zaútočiť, no vôbec sa nebránil a tak som sedela na ňom a ani sa nepohla.
,,Nie je to férový boj"povedala som. Trénerka udrela po niečom za sklom, ktorým nás sledovala.
,,Fajn! Ak nepočúvate rozkazy, dostanete lekciu!"obidvaja sme dostali elektrické šoky v ten istý čas. Spadla som z neho na zem a nedokázala sa ani pohnúť.
Pozrela som sa na muža, ktorý ležal vedľa mňa. Pohľad mi opätoval. V jeho očiach sa mihla menšia iskrička, ktorá však hneď zmizla.
Vtedy sme obidvaja zaspali.

Zobudila som sa na posteli opäť v neznámej izbe, kde som bola iba ja. Netušila som ako som dlho spala ani koľko mohlo byť hodín. Bolelo ma celé telo.
Posadila som sa na kraj postele. Mala som sucho v ústach a tak som vzala pohár vody, ktorý bol položený na mojom stolíku vedľa postele a napila sa. Trošku ma to prebralo.
Dvere od izby sa otvorili a dovnútra vstúpila jedna z vychovávateliek. Jej prísny pohľad ma donútil vstať.
,,Pán John ťa čaká"prikývla som a vybrala sa za ňou. Viedla ma ku Johnovej kancelárií.
Vychovávateľka zastavila pri dverách a dala mi povel na to, aby som zaklopala. Okamžite sa z vnútra ozvalo ,,ďalej" a tak som vstúpila a zavrela za sebou dvere.
,,Chceli ste ma vidieť?"opýtala som sa a pomaly podišla k stolu za ktorým stál John a hľadel z okna. V ruke držal pohár s whisky.
,,Vysvetli mi, čo sa to stalo na tréningu"otočil sa.
,,Nebol to férový boj"povedala som.
,,Sadni si"ukázal na stoličku pri stole. Urobila som tak ako mi prikázal. John položil pohár na stôl a pomalým pohybom sa vybral mojim smerom.
,,Nezaujíma ma, či to bol férový boj alebo nie. Máš plniť rozkazy a to si ty neurobila..."podišiel ku mne a jemne ma chytil za bradu. Donútil ma sa mu pozerať do očí.
,,Zlatíčko, povedal som ti, že si moja najlepšia špiónka, ale sklamala si ma"
,,Nebolo to nič, čím by som vás mohla sklamať"zakrútil hlavou na znak nesúhlasu a rukou sa premiestnil na môj krk, ktorý mi stlačil. Polapala som po dychu.
,,Mala si využiť šancu a urobiť to, čo sa ti povedalo. Ukázať v sebe silu, ktorú skrývaš v sebe. Toto bol posledný krát, čo si nepočúvla rozkaz, inak budeš za to niesť následky a nie malé, rozumela si?"prikývla som počas toho ako ma dusil.
,,To som rád..."pustil ma.
,,Postav sa a opri sa o stôl"urobila som tak ako mi prikázal, aj keď som to nechcela.
,,Dnes si dopadla ešte dobre, no nabudúce bude iný trest"povedal a vybral zo stolíka akúsi vec. Vyzeralo to ako pečiatka, no keď to zapol, začalo sa to zohrievať. Podišiel ku mne a vyhrnul mi uniformu.
,,Naučíš sa, ako sa máš správať"priložil na môj nahý chrbát pečiatku. Chcela som od neho utiecť, no nedokázala som to. Na nič iné som sa nezmohla iba začať kričať od tej bolesti, ktorá mi prechádzala po celom tele. Bolo to také horúce, že som mala pocit akoby do mňa niekto pichol desať nožov naraz.
Po chvíli to zo mňa dal dole. Po tvári mi stekali slzy.
,,Odíď do izby. Za hodinu, že si pripravená na misiu"vybehla som z jeho kancelárie pred ktorou stál ten muž z tréningu. Pozreli sme si navzájom do očí. Nevidela som na ňom strach, práve naopak. Mala som pocit, že sa mu každú chvíľu vzoprie.

V izbe som sa pripravila na moju misiu, ktorá ma čaká.
Ísť za Kevinom.
Pripravená som sa vybrala opäť za Johnom, aj keď som ho vôbec nechcela vidieť, no nedokázala som sa ovládať.
,,Som pripravená na misiu"oznámila som Johnovi.
,,Detaily vieš?"opýtal sa. Prikývla som a čakala na rozkazy.
,,Tak fajn, môžeš ísť"otočila som sa a vybrala sa k dverám. Chytila som kľučku, no John ma zastavil.
,,Ešte než odídeš. Rozmýšľal som nad vami dvomi. 115 pôjde s tebou. Som veľmi zvedavý ako budete spolupracovať, ak už odmietate bojovať"chcela som niečo povedať, no John mi daroval pohľad, kvôli ktorému som ostala ticho a tak som len odišla.
Vybrala som sa na strechu, kde ma čakal 115.
,,Zdravím 382"povedal a ponúkol mi pomocnú ruku na to, aby som vstúpila do lietadla. Odignorovala som ho a nastúpila na miesto pilota.
,,Tam sedím ja"pretočila som očami a presadila sa na miesto spolujazdca.
115 naštartoval a vyrazili sme za Kevinom.

Daughter of the Mafia Where stories live. Discover now