Daughter of the Mafia

10

Ležala som na svojej nepohodlnej posteli a rozmýšľala nad mužom. Mám s ním niečo spoločné? Ak áno, čo? Ničomu som nerozumela a moja myseľ mi nedovolila zájsť v myšlienkach až príliš ďaleko. Viem, znie to divné...ale všetko je to chémia, ktorú nám dávajú do tela. Zabúdame na minulosť a to čo sme robili na nedávnych misiách. Nechápem ani tomu, ako to, že som si zapamätala meno mojej matky.
Pozrela som sa na kameru v kúte izby, ktorá blikala na červeno. Videla som ako sa hýbe a vedela som, že ma John pozoruje. Svoj pohľad som z kamery nestrhla. Uprene som na ňu pozerala.
Dvere od izby sa otvorili s nepríjemným vŕzgajúcim zvukom a dovnútra vstúpila vychovávatelka.
Hneď som vedela, že John potrebuje spoločnosť a aj napriek tomu, že som to nechcela som sa postavila a čakala na rozkaz.
,, Šéf ťa volá"povedala starým hrubým hlasom. Vyrovnane a sebavedomo aj keď som sa tak necítila som vyšla z izby a namierila si to do jeho kancelárie.
Šla som popredu ako vždy, no nepočula som zvuk krokov ženy, ktorá bola za mnou. Otočila som sa. Nikto tam nebol. V ten moment mi niekto zakryl ústa rukou a zatiahol ma do nejakej miestnosti.
Hneď som sa od dotyčného odtiahla, no nikde som ho nevidela, pretože bola tma, no odrazu sa pred mojou tvárou objavil akýsi modrý dym z ktorého sa mi zatočila hlava a tým pádom som takmer spadla, no dotyčný ma zachytil. Na minútu som omdlela, no potom sa spamätala.
,,Č-čo sa stalo?"opýtala som sa. Pred sebou som spoznala tvár muža s číslom 115.
Cítila som v tele ako chemické látky, ktoré ma ovládali slábnu a ja opäť prichádzam k rozumu.
,,Čo si to urobil?"opýtala som sa.
,,Teraz nie je čas na vysvetľovanie, musíme odtiaľ vypadnúť, hneď teraz"povedal a postavil sa spolu so mnou na rukách.
,,Dokážeš sa hýbať?"
,,J-ja neviem...je mi akosi čudne"prikývol a podišiel k oknu od miestnosti z ktorého išlo jediné svetlo. Spoznala som, že sme v akomsi laboratóriu, ktoré som nikdy nevidela.
Počuli sme na chodbe kroky a tak nás 115 skryl za skriňu. Dovnútra vstúpili dvaja muži, ktorí si od dverí prezreli miestnosť.
,,Nie sú tu"povedal a následne odišli.
,,Vedia, že sme preč. Cez chodby sa nedá ísť, musíme ísť cez okno"povedal.
,,Zbláznil si sa?! Automaticky ako vyjdeš z okna spustí sa alarm"
,,Odkiaľ to vieš?"opýtal sa prekvapene.
,,Povedal mi to..."115 to pochopil a tak sa už na nič nepýtal.
,,No je to jediná cesta ako sa dostať von živí. Neboj sa niečo vymyslím"povzdychla som si.
Podišiel so mnou v jeho náručí opäť k oknu a otvoril ho.
Z jeho opaska vybral elastické lano a pripevnil ho o okno.
,,Hneď ako sa zaviažeme, skočíme a utečieme čo len nohy nám budú stačiť"prikývla som.
115 ma priviazal o lano.
,,A ty?"opýtala som sa, keď som videla, že seba nijako neviaže.
,,Ja sa podržím. Hlavné je, že si ty v bezpečí"mala som pocit, že som sa začala červenať. 115 sa usmial.
,,Pripravená?"opýtal sa. Prikývla som. Skočili sme z okna, ktoré malo výšku aspoň sedem metrov.
Alarm začal zvoniť.
,,Musíme ísť!"povedala som a snažila sa rozviazať lano, ktoré som mala zaviazané okolo pása, no nešlo to. Bola som zaseknutá a nemohla som ísť ďalej.
,,Nejde mi to dole!"začala som mierne panikáriť. 115 podišiel ku mne a lano rozrezal. Mala som ho stále zaviazané okolo tela, no konečne som sa mohla hýbať.
115 ma chytil za ruku a ťahal ma. Utekali sme až pokiaľ sme nedošli k veľkému betonovému plotu.
,,Teraz čo?"opýtala som sa. 115 bez rozmýšľania ma vyzdvihol na vrch plotu.
,,Uteč, čo najďalej"povedal, keď som bola na vrchu plotu.
,,Bez teba nejdem"podala som mu pomocnú ruku.
,,Nemáme veľa času, blížia sa"
,,Tak sa ma chyť a nevymýšľaj"povzdychol si a prijal pomocnú ruku. Vytiahla som ho k sebe, no prevrátila som sa spoločne s ním a obidvaja sme spadli. On na chrbát ja tvárou na neho.
,,Au"povedal.
Postavili sme sa a utekali do lesa ruka v ruke.

Dve hodiny sme blúdili po lese a snažili sa nájsť nejaký východ. Nakoniec sme došli na lúku.
Všade bola tma a zima. Z lesa sa ozývali zvieratá a rovnako aj z lúky.
,,Čo budeme robiť?"opýtala som sa zúfalým hlasom.
,,Nájdeme vlak a odídeme niekam ďaleko"
,,Čo ak nás nájdu?"zastavil sa a zamyslel sa.
,,Tak budeme bojovať"odfrkla som si.
,,Úžasný nápad"povedala som ironicky.
115 sa otočil a pozrel na mňa.
,,Máš lepší plán?"opýtal sa. Ostala som ticho.
,,Myslel som si"pretočila som očami. Pokračovali sme v ceste, ktorá opäť trvala okolo dvoch hodín. Po celý čas medzi nami vládlo nepríjemné ticho, ktoré som prerušila ja, keď som počula zvuk vlaku.
,,To je vlak!"povedala som. Vtedy som si všimla aj svetlo neďaleko nás, ktoré osvetľovali koľajnice.
Začali sme utekať k ním. Akurát prechádzal cez ne dlhý nákladný vlak.
,,Ako chceš nastúpiť?"opýtal sa.
,,Pôjdem na koľajnice a vlak spomalým, potom naň naskočíš a ja pribehnem k tebe"povedala som.
,,Zbláznila si sa?! To je istá smrť!"
,,Máš snáď iný nápad?"opýtala som sa. Videla som, že 115 nevie, čo povedať. Karta sa obrátila.
,,Nenechám ťa umrieť! Idem tam ja. Ty rýchlo naskoč"vlak sa blížil a ja som chcela odmietať, no 115 ma zastavil.
,,Než niečo povieš, bude to tak ako som povedal"no jasné, veľký hrdina.
115 šiel na koľajnice na ktorých mával rukami vlaku. Už z diaľky vlak začal trúbiť a trochu spomaľovať. Nebolo to ideálne, no radšej takto, než ak by mal ísť plnou rýchlosťou. Vlak bol takmer pri nás.
,,Choď!"zakričal. Hneď ako okolo mňa prešiel som naskočila a 115 uhol. Podala som mu pomocnú ruku, ktorú však nestihol chytiť.
,,Nie!"zakričala som. Vlak celý prešiel po úseku a ja som si myslela, že 115 tam ostal, no ozval sa z ďalšieho vagónu.
,,Som tu, srdiečko"pozrela som sa na neho.
,,Ty idiot! Myslela som si, že si už tam ostal!"podišiel ku mne. Udrela som ho do ramena. 115 sa tváril, že ho to zabolelo.
,,Neopustím ťa"usmiala som sa na neho.
,,Sme v tom spolu"objal ma. Hlavu som položila na jeho hruď. Cítila som ako na chvíľu stuhol, no potom sa uvoľnil a rukou mi začal hladiť vlasy.
,,Ďakujem ti, 115"povedala som.
,,Nick"pozrela som sa na neho.
,,To je moje pravé meno"povedal. Prikývla som.
,,Moon"usmiala som sa. Úsmev mi opätoval.
,,Veľmi ma teší, Moon"opäť mi dal moju hlavu na jeho hruď.