Daughter of the Mafia

18

Šla som po chodbe, pretože ma John opäť k sebe zavolal. Cesta bola nekonečná, bola som unavená, zranená a triasla som sa od zimy. Alebo strachu? Toľko krát mi ublížil, dobre som vedela, čo mi chce urobiť, ale aj tak som stále dúfala, že to bude tentokrát iné.
,,Lara"počula som hlas. No nikde nikoho som nevidela. Všade bola tma. Nevidela som takmer nič.
,,Lara"opäť som ho počula. Bol to známy mužský hlas, no nevedela som ho priradiť k osobe. Nemohla som sa zastaviť, moje nohy ma neposlúchajú.
Ocitla som sa pri dverách. Chytila som kľučku, ktorá však pálila. Bola horúca. No ruku som nedokázala od nej odtiahnuť. Vstúpila som dovnútra. Zarazila som sa. Za stolom nesedel John, ale Nick...
,,Nick...č-čo tu robíš?"opýtala som sa.
,,Nemala si tu prísť"povedal.
,,Odíď, už sa nevracaj"
,,Poď so mnou"chcela som k nemu prísť bližšie, ale nedokázala som sa pohnúť.
,,Nejde to. Teraz si iba ty. Si sama"cítila som postavu, ktorá stála za mnou.
,,Opäť si tu"bol to John. Posledné čo som počula bolo zvuk zbrane.

Zobudila som sa. Zaspala som na lavičke. Bola som zmrznutá a zmätená. Mala som nepríjemný pocit zo sna, cítila som sa nekomfortne.
Postavila som sa a vybrala sa na najbližšiu benzínku.
Bolo dva hodín v noci. Vybrala som si z regálu kávu a proteínovú tyčinku.
,, Ťažký deň?"opýtala sa predavačka za pultom. Prikývla som a zaplatila.
Odišla som z benzínky a vybrala sa na blízky most, ktorý bol nad jazerom. Sadla som si na jeho okraj a začala jesť. Pozerala som sa do diaľky. Čo teraz? Čo budem robiť? Má vôbec zmysel pokračovať?
Na moste som sedela niekoľko minút, pokiaľ pri mne nezastavilo auto. Dotyčný ku mne pomaly podišiel a ozval sa. Nepozrela som sa na dotyčného.
,,Dnes to bolo blbé"povedal.
,,Viem, že som to prehnala...nechcela som"
,,Ja viem. Nikto ti to nevyčíta. Ani tvoj otec... On ťa chápe, aj keď ty si to nemyslíš"
,,Má vôbec zmysel pokračovať?"opýtala som sa.
Jungkook si sadol ku mne a chytil ma za ruku.
,,Vždy má zmysel pokračovať"pozrela som sa na neho. Začala som plakať. Pritiahol si ma k sebe do objatia a tak som mu plakala do hrude.
,,Nevládzem"povedala som pomedzi plač.
,,Ja viem, maličká. Všetko sa vyrieši, neboj"po chvíli som sa trochu ukľudnila.
,,Poď, pôjdeme"chytil ma za ruku.
,,Nechcem ísť domov"povedala som.
,,Tak nepôjdeme domov. Ale poď do auta, že sa zohreješ"jemne som prikývla.
Jungkook sa postavil ako prvý, následne pomohol mne, pretože sa bál, že spadnem. Alebo skočím?
Prišli sme k autu. Sadla som si na zadné sedadlá, aby som si mohla ľahnúť a spať.
Prikryla som sa dekou, ktorá bola položená na sedadlách a ľahla si.
,,Dobrú noc, maličká"povedal Jungkook. Ani som sa nenazdala a zaspala som.

Zobudila som sa až ráno. Posadila som sa. Jungkook spal pri volante. Auto bolo zaparkované na parkovisku pri obchodnom centre, ktoré začínalo byť rušné. Na hodinách v aute ukazovalo 8:26.
Po chvíľke sa Jungkook tiež zobudil.
,, Dobré ráno"povedal. Popriala som mu rovnako.
,,Si hladná?"mierne som prikývla.
,,Tak poď, pôjdeme sa najesť"vystúpili sme z auta. Spoločne sme šli do nákupného centra, kde sme zastavili v kaviarni. Vybrali sme si naše raňajky, ktoré sa skladali z jedného koláčika a čaju. Sadli sme si za stôl.
,,Čo ďalej?"opýtal sa počas jedenia. Pozrela som sa na neho.
,,Pôjdeš domov"odvedila som a pokračovala v jedení. Jungkook ma chytil za ruku a donútil ma zastaviť a pozrieť sa na neho.
,,Ešte raz...čo ďalej?"opýtal sa.
,,Tak ja neviem"povedala som.
,,Pôjdeme domov"pustil mi ruku.
,,To nie je môj domov"Jungkook sa na mňa zarazene pozrel.
,,A kde je potom tvoj domov?"
,,Nemám ho"povedala som. Jungkook sa zhlboka nadýchol.
,,Vedel som, že s deťmi to je ťažké, ale že až takto?"zamumlal si pod nos.
,,Nie som dieťa!"rázne som mu povedala.
,,Tak sa podľa toho aj správaj"zarazila som sa. Nevedela som čo k tomu povedať, ostala som ticho. Nakoniec som sa postavila na odchod, no Jungkook ma zastavil.
,,Sadni si a nerob problémy"prísne povedal.
,,Daj mi pokoj"chcela som odísť, no Jungkook sa postavil a donútil ma si sadnúť na stoličku.
,,Zbláznil si sa!?"opýtala som sa.
,,Lara! Už ma to nebaví. Správaš sa akoby sme ti zabili matku!"
,,A nezabili?"opýtala som sa. Čo to je vôbec za prirovnanie.
Jungkook sa na mňa pozeral nahnevanými očami, no keď som to povedala opäť sa zhlboka nadýchol a zaklonil hlavu.
,,Prečo sa takto správaš?"unavene sa opýtal.
,,Nech sa snažíme akokoľvek, stále budeme pre teba zlí. Stále budeme tí, ktorí ti ublížili, ktorí ti vyhnali priateľa...sakra, nikto ti ho nevyhnal, rozhodol sa tak sám, tak sa s tým zmier! Spamätaj sa, Lara!"bola som ohromená. Nevedela som, čo povedať...
Jungkook si rukami zakryl tvár a povzdychol si. Tlačili sa mi slzy do očí, no nechcela som ich spustiť. Pozerala som na stenu kaviarne.
,,Prepáč..."povedala som slabým hlasom, takmer ma nebolo počuť, no Jungkook ma počul.
,,Neospravedlňuj sa, sú to prázdne slová"chrbtom sa oprel o stoličku.
V tom k nám prišla čašníčka.
,,Želáte si ešte niečo?"opýtala sa. Obidvaja sme záporné potriasli hlavou. Čašníčka povedala výslednú sumu a Jungkook to zaplatil. Následne sme sa postavili a vybrali sa spoločne do auta. Jungkook si sadol na miesto šoféra, no ja som si sadla dozadu. Cez sklo sa na mňa pozrel, no ignorovala som to.
Bez slova naštartoval a vyrazil. Cesta bola tichá, depresívna a chcela som vyskočiť z idúceho auta. Občas som si všimla Jungkokov rýchly pohľad, ktorý som odignorovala. Pozerala som sa na kľučku auta, pretože som mala vážne chuť to urobiť, no keď si to Jungkook všimol, zamkol všetky dvere.
Po pár minútach sme zastavili, no nie pri dome, niekde kde som ešte nebola. Auta tu veľmi vidno nebolo a okolo boli stromy.
Jungkook odomkol dvere a vystúpil. Následovala som ho.
Keď sme prešli pár metrov, naskytol sa mi pohľad na veľké jazero.
Sadli sme si na lavičku pri jazere.
,,Mrzí ma, čo som ti povedal"ozval sa. Pozerala som do zeme.
,,Povedal si, čo si si myslel. Chápem ťa. Správam sa ako dieťa"Jungkook ma objal okolo ramien.
,,Máš na to aj plné právo. Nechal som sa uniesť iba emóciami, nemal som právo ti povedať takéto slová"pozrela som sa na neho. V očiach mu bolo vidno, ako je mu to veľmi ľúto, no nemuselo byť.
,,Prosím, neospravedlňuj sa. Ja som tá, ktorá dlží každému jednému z vás veľké ospravedlnenie. Hlavne Taehyungovi"cítila som sa previnilo. Jungkook si povzdychol a pritiahol si ma k sebe bližšie.
,,Nezabúdaj, že za teba dáme aj život"dal mi pusu na čelo. Bola som prekvapená, no potešilo ma to a tak som sa usmiala.
,, Ľúbime ťa, maličká"zachichotala som sa.