Daughter of the Mafia

16

Sedela som na kraji postele a pozerala sa do okna. Dvere od izby sa otvorili a dovnútra vstúpil Nick.
,,Lara..."povedal potichu a podišiel ku mne. Bez slova som ho objala a spustila plač. Rukami ma objal okolo tela a mlčal. Vedel, že slová teraz nepomôžu.
Keď som sa trošku ukludnila, odtiahla som sa od neho a utrela si slzy z tváre.
,,Musíme odísť, Nick"povedala som.
,,Nie, Lara...ja musím odísť. Nie je tvoja chyba, že tu prišli, ale moja"nechápavo som na neho pozerala.
,,Ako to myslíš?"povzdychol si.
,,Nabúral som sa do ich systému, keď som hľadal tvojho otca...vedel som, že riskujem, ale stále som dúfal, že to dobre dopadne. No kvôli mojej hlúposti si ty musela zabiť ďalšiu osobu a vystavil som teba aj tvoju rodinu do nebezpečenstva"
,,Nick..."zastavil ma.
,,Nie, Lara. Je to moja chyba. Chcel som aby si čo najskôr bola v bezpečí a nakoniec som to celé pokašľal. Ukradol som cudzí mobil a pomocou neho sa nabúral do systému. Teraz vedia kde som, len kvôli tomu, lebo ten mobil nosím stále pri sebe. Ak odídem, vyvediem ich z cesty k tebe a budeš v bezpečí"
,, Odídem s tebou"chytila som ho za ruku.
,,Slniečko..."
,,Nick, ani na to nemyslí! Prišli sme tu spolu, tak spolu aj odídeme. Nemôžeš ma opustiť!"začínala som byť hysterická.
,,Všetko bude v poriadku, slniečko. Jedného dňa budeme opäť spolu"usmial sa na mňa. Ja som to na úsmev necítila. Nick ma pritiahol k nemu a priložil jeho pery na tie moje. Nechcela som, aby ich odpojil, no nakoniec to muselo skončiť.
,,Budeš v bezpečí, ak pri tebe nebudem. Sľubujem, že sa vrátim, keď sa to bude dať"
,,Prosím..."bola som zúfalá. Plakala som a nedokázala som prestať.
Nick ma pobozkal na čelo a postavil sa. Pozrela som sa na neho. V jeho očiach sa leskli slzy.
,,Dovidenia, slniečko"povedal a bez ďalšieho slova odišiel z izby. Ostala som sedieť na posteli bez toho aby som si uvedomila, čo sa udialo. No po chvíli som sa spamätala a z izby vyletela ako šíp.
Dole už nebol a tak som chcela vyletieť z domu, no vchodové dvere boli zamknuté a kľúče tam neboli. 
,,Nie!"utekala som do obývačky, kde sedeli ostatný bez slova.
,,Kde sú kľúče?!"všetci boli ticho. Súhlasili s Nickom. Zúfalo som opäť prišla k dverám a snažila sa ich otvoriť, no nedalo sa. Počula som zvuk auta, ktoré práve odišlo aj s ním.
Úzkosti ma začali prevládať a prestala som vnímať okolie. S plačom som spadla na zem a snažila sa nadýchnuť, no nedalo sa mi.
Prišli ku mne chalani a snažili sa ma ukľudniť, no nevnímala som ich.
,,Lara... Lara! No tak, ukľudni sa!"počula som hlas Jina. Pomaly som sa začala vraciať k zmyslom, no stále som hystericky plakala.
,,Prečo ste mu to dovolili?!"zúfalo som zakričala.
,,Bude to pre teba takto lepšie"povedal Namjoon.
,,Nie! Nebude!"tvár som si zakryla do dlaní.
,, Už nikdy nebude nič lepšie! Bol pre mňa jediným dôvodom, prečo som chcela žiť! A teraz je preč a vy ste ho nechali len tak odísť! Vôbec vás nezaujíma ako sa cítim, nikdy vás to nezaujímalo a ľutujem, že som sa vrátila naspäť! Radšej som mala ostať v ústave, než žiť s vami pod jednou strechou! Tvárite sa, že ma poznáte, pritom ma vôbec nepoznáte, neviete čím si prechádzam, neviete o mne nič! Nie som ako moja matka, tak sa nesnažte vo mne nájsť jej náhradu!"postavila som sa a utiekla hore do izby, kde som sa hodila na posteľ a ďalej plakala až pokiaľ som nezaspala.

V noci som sa zobudila na otvorenie dverí, no neobrátila som sa k nim. Všade naokolo bola tma a počula som iba kroky blížiacej sa osoby.
Osoba, ktorá bola v mojej izbe položila niečo na nočný stolík a zapálila nočnú lampičku. Následne ma prikryla prikrývkou a sadla si na koniec postele.
,,Viem, že nespíš"podľa hlasu som spoznala Jungkooka.
,,Viem, že je to pre teba ťažké a je to teraz ťažké pochopiť, no nikto ti nechcel ublížiť. A to nemyslím teraz len Nickolasa"pohladil ma po nohe.
,,Jediné, čo som chcela je mať normálny život...lenže to ja nikdy nebudem mať"ozvala som sa tichým zaplakaným hlasom.
,,Pozri sa na mňa, Lara"s povzdychom som sa pretočila na chrbát a chrbtom sa oprela o stenu.
,,Doniesol som ti horúcu čokoládu a sušienky. Ako malá si to milovala a chodila si po nociach kradnúť sušienky zo skrine. Raz som ťa prichytil a potom sme spolu v mojej izbe ich jedli a pozerali rozprávky"pousmiala som sa. Pamätám si na to.
,,Sušienky a horúcu čokoládu mám stále rada"usmiala som sa. Jungkook mi úsmev opätoval. Sadol si vedľa mňa do postele a skryl sa pod prikrývku. Pozrel sa na mňa, no ja som hlavu sklonila dole.
,,Pred tým, než ťa dal otec do domova, celú noc preplakal. Snažil sa byť silný pred tebou, no bolo to pre neho veľmi ťažké. Nechcel ťa tam dať. No Byung, tvoju matku zabili a aj keď jej sľúbili, že ťa nechajú na pokoji, nikdy sme si nemohli byť istý. Bolo nesmierne nebezpečné, aby si ostala s nami. Keď sme sa ale uistili, že už ti nič nehrozí, otec sa vrátil späť do domova, no povedali jej, že už tam nie si. Taehyung urobil vážne veľký neporiadok, no nič sa nedalo robiť. Celé mesiace ťa hľadal po všetkých možných domovoch, no v žiadnom si nebola. Trpel veľkými depresiami, myšlienkami na smrť a ďalšími inými vecami. Nikdy ťa neprestal hľadať až doteraz, Lara...viem, že to pre teba je niečo, čo sa nedá len tak ľahko odpustiť, ale tvoj otec pre teba nikdy nechcel nič zlé a stále ťa mal rád. Je pre neho veľmi ťažké sa pozerať na to, ako ho odmietaš pustiť do svojho života, no chápe ťa"nechcela som sa na neho pozrieť, pretože opäť mi slzy tiekli po tvári.
,,Mrzí ma to"Jungkook si ma pritiahol do náručia. Začala som mu plakať do hrude.
,,Nikto ti nechce ublížiť, maličká"hladil ma po vlasoch a dodával mi pocit bezpečia. No nie taký ako Nick.
Keď som sa od neho odtiahla, vzal do stredu notebook a sušienky. Následne mi podal horúcu čokoládu a pustil rozprávku, ktorú som pozerala ako malá.
Pripomenulo mi to detstvo...
Celý večer sa ma Jungkook snažil rozosmiať, no nemala som náladu. Bola som vážne na tom zle. Keď som dopila čokoládu, hlavu som si položila na Jungkokove rameno a pozerala rozprávku až pokiaľ som nezaspala.

Ráno som sa zobudila na hlasy pred dverami od izby. Jungkook pri mne už nebol, no spal v noci so mnou.
Hlasy som si nevšímala a pretočila sa na druhý bok smerom k stene. Nechcela som sa s nikým rozprávať, iba ostať sama. Bolo mi vážne psychicky zle.
Ale moja samota netrvala dlho, pretože do izby vtrhol Jin.
,,Dobré ránko"tichým hlasom sa pozdravil a prisadol si ku mne na posteľ, tak ako Jungkook večer.
,,Ako sa cítiš?"opýtal sa. Neodpovedala som mu, pretože som nemala chuť ani silu odpovedať na otázky.
,,Uvaril som dobrú polievočku na zlepšenie nálady. Poď k nám dole, zlatko"
,,Nie som hladná"povedala som.
,,Prosím, len to nie...nenechávaj sa premôcť temnými myšlienkami, zlatko. To je to najhoršie, čo môžeš urobiť. Na svete je toho toľko dobrého..."
,,To dobré, ktoré som v živote mala včera odišlo aj keď som s tým nesúhlasila. Prosím, tak mi nerozprávaj o dobru"pozrela som sa na neho. Mal veľmi ustarostený výraz.
,,Stále sú tu ľudia, ktorým na tebe záleží...nemôžeš ich len tak od seba odstrčiť"neodpovedala som iba  sa posadila.
,,Jin, on odišiel...človek, ktorého som milovala odišiel a nevzal ma so sebou. Čo ak sa už nikdy nevráti? Čo ak tam ho zabijú alebo opäť ho chytia a dajú ho do klietky ako nejaké monštrum?"opäť som sa dostávala do hysteráku. Jin ma chytil za ruky a snažil ma sa ukľudniť.
,,Je to múdry muž, Lara. Vie čo robí. Chápem, že sa cítiš teraz veľmi zle, bezmocne a nenávidiš každého dookola, no to nie je dôvod, prečo odmietať ľudí okolo seba, toto nie je riešenie, Lara"vtedy som sa uvedomila...
,,Máš pravdu...riešením bude, ak toho bastarda, čo to celé začal zabijem"