Daughter of the Mafia

8

Prešli štyri dni od príchodu Andrewa. John našiel pre neho ženu, ktorá sa podobala aspoň kúsok na mňa. Po celé tie dni som na žiadnu misiu nešla, iba som cvičila balet a boj s ostatnými dievčatami. Ani číslo 115 som nevidela od našej misie. Každým dňom mám pocit, že to čo robím, nie je správne a že s tým musím prestať, no veľmi sa mi to nedarí.
,,Číslo 382, chce ťa vidieť šéf"dovnútra mojej izby prišla jedna zo starších sivovlasých opatrovateliek.
,,Čo potrebuje?"opýtala som sa. Opatrovateľka sa zhrozila.
,,Okamžite vstaň!"zakričala. Urobila som ako povedala a podišla k nej. Chytila ma za zápästie a potiahla. Jej odtlačok ruky ostal na mojom zápästí. 
Šla som pomalým krokom popredu. Pohľad starej vychovávateľky som cítila na sebe po celú cestu.
Pred dverami od kancelárie Johna som zastala a dva krát jemne zaklopala, John sa ozval so slovom ďalej takmer okamžite a tak som vstúpila dovnútra.
,,Želal ste si niečo, pane?"John pozdvihol svoje obočie, no hneď začal rozprávať.
,,Mám pre teba novú misiu..."položil na stôl papier s obrázkom rodinného domu, ktorý mal biele steny, hnedú strechu a menšie okná. Na pravej strane bola záhrada a na ľavej garáž.
,,V tomto dome býva istý muž menom Steve Behemilian. Jeho žena umrela v autonehode. Steve je v dome s jeho starou matkou, ktorá má Alzheimera. Má osem ročnú dcéru, ktorú kvôli nedostatku peňazí chce dať do detského domova. Mala ísť do nášho domova, no z nejakého dôvodu o ktorom nám Steve nepovedal sa rozhodol, že ju dá niekam inam. Je možné, že Steve sa niečo dozvedel o nás, čo by nemal vedieť. Pôjdeš k nemu, zistíš prečo sa tak rozhodol, ak bude mať nejaké informácie tak aké a od koho, ak všetko zistíš, zabiješ ho a to dievča dovedieš k nám"povedal.
,,A čo jeho matka?"
,,Tú môžeš tiež zastreliť, nech to má za sebou"prikývla som. Postavil sa a pomalým krokom si to namieril ku mne. Prešiel mi dlaňou po hlave.
,,Všetky ostatné informácie máš na tom papieri. Pôjde s tebou aj číslo 208, verím, že ma nesklameš"rukou ma chytil za krk a jeho pery dravo priložil na tie moje. Bolo mi to vážne nepríjemné, no ako vždy som nedokázala s tým nič urobiť.
,,Choď. Do pol hodiny, že odídeš. Lietadlo máš tam ako vždy"prikývla som, otočila sa mu chrbtom a namierila si to k dverám, ktoré som otvorila a odišla.

Pripravila som sa do pätnástich minút a vybrala sa na misiu. Nastúpila som do lietadla na miesto šoféra a čakala na 208, ktorá sa po troch minútach ukázala. Bez slova som naštartovala a vyrazili sme na miesto misie.
Došli sme tam. S lietadlom som pristála neďaleko domu a vybrala sa splniť misiu.
S 208 sme sa dohodli, že ja pôjdem zozadu cez okno a ona spredu cez dvere. Na moje šťastie bolo okno otvorené a tak som vstúpila dovnútra. Počula som ako sa 208 pri dverách rozpráva so Stevom a tak som využila šancu a omámila ho. Spoločne s 208 sme doviedli Steva do pivnice, kde sme ho priviazali o stoličku a zamkli dvere. Steva som si celého prehliadla. Bol to možno 50- ročný muž na ktorom bolo vidno, že to v živote nemal ľahké. Bol chudý, vysoký a vyzeralo to tak, že aj chorý. Jeho vrásky boli hlboké a vlasy sivé, pery mal popraskané a suché a tvár zarastenú chĺpkami.
Steve sa po chvíli zobudil. Bol šokovaný z toho čo sa stalo.
,,Čo ste zač?"opýtal sa vydesene.
,,Dobrý deň, Steve. Prišli sme sa iba porozprávať"povedala som.
,,K-kto ste?!"zakoktával sa.
,,Kde je Lili? A moja matka?!"začínal panikáriť a tak ho 208 udrela do tváre.
,,Vaša dcéra a matka sú v poriadku. Ani o tom nevedia, že tu sme"povedala som.
,,Vy ste tie od toho Johna, však? Prišli ste si pre moju Lili?"
,,Chceme sa len porozprávať"
,,Prosím, poviem vám všetko, čo viem! Len ju nechajte"
,,Dopočuli sme sa, že ste zrušili žiadosť o opatrenie. Prečo?"
,,Môj kamarát povedal, že jeho známy museli dať svoju dcéru do domova a dali ju tam a už ju nikdy nevideli. Bál som sa, že svoju dcéru tiež už nikdy neuvidím"niečo v mojom vnútri sa akoby zlomilo. Bolo to tak čudné a neopísateľné...
,,Kto o tom každý vie?"
,,Ja viem iba o tom kamarátovi, nikom inom. Nikomu som nič nevravel"
,,Povedz mi všetky informácie o tom tvojom kamarátovi"
,,To nemôžem...prosím, nenúťte ma urobiť niečo, čo nechcem"
208 ho chytila za krk.
,,Hovor, inak svoju dcéru už nikdy neuvidíš"v jeho očiach sa objavili slzy.
,,Volá sa Mike Michel, býva o tri ulice ďalej odtiaľ. Biely dom so sivou strechou...prosím neublížujte mu... Viem, že ja sa z tejto situácie nedostanem živý a preto vás prosím, aby ste ma nechali rozlúčiť sa s mojou Lili"ako na povel som prišla za neho a rozviazala ho.
,,Zbláznila si sa?!"opýtala sa 208. Pomohla som mužovi vstať, no hneď ako vstal ho 208 zastrelila. Jeho krv bola na mojej tvári a jeho bezvládne telo spadlo na zem ako vrece zemiakov.
208 ku mne pribehla a strčila ma do steny.
,,Prišla si o rozum?!"nedokázala som nič povedať, bola som ticho. To ju vytočilo ešte viac a tak mi dala facku. Pozrela som na ňu, chytila ju a zhodila ju na zem.
,,Nabudúce si rozmyslí na koho zaútočiš, než toho budeš ľutovať"vybrala som sa k schodom, ktoré viedli do chodby. 208 ku mne rýchlo pribehla a tak sme sa vyplížili z pivnice.
Z obývačky sa ozýval zvuk televízora. Na gauči sedela stará žena a pozerala televízor. Zdalo sa mi, že zaspala.
Než som stihla zaregistrovať, 208 podišla k žene a nožom jej prešla po krku. Okamžite umrela.
Z chodby sa ozval buchot. Akoby niekto zhodil vázu, ktorá sa rozbila.
A tak to aj bolo. Malá Lili utekala hore schodmi a následne zabuchla dverami od izby. Bol počuť zvuk plaču.
Podišla som k dverám.
,,Lili? Neboj sa, neublížime ti. Len sa chceme porozprávať"ozvala som sa.
,,Nechajte ma! Zabili ste moju babku a aj ocka!"
,,Nikoho sme nezabili, kvetinka. Len sme sa hrali. Poď von"
,,Nie!"
,,Ja ti neublížim. Mám aj mačičku v lietadielku, chceš sa pozrieť?"
,,Nie!"zakričala.
,,Tak to by stačilo"povedala 208 a vykopla dvere. Lili začala kričať. Plakala a snažila sa ochrániť, no 208 jej zakryla ústa servítkou a tak dievčatko zaspalo.
,,To nebolo nutné..."povedala som. Cítila som sa neskutočne previnilo.
,,Čo to s tebou sakra je?"povedala a prehodila si dievča cez plece.
,,Ak s tým neprestaneš, odpykáš si to"odišla z izby. Chvíľu som tam stála a rozmýšľala, no po pár sekundách som utekala za 208.

V lietadle sme Lili dali na zadné sedadlo a odleteli domov. Ak sa to tak teda dá nazvať...
Ako vždy som po misii zašla k Johnovi.
,,Skvelá práca, Moon"povedal a s jeho typickým úsmevom podišiel bližšie ku mne.
,,Čo sa deje, zlatko?"opýtal sa, keď videl môj výraz tváre.
,,To dievča si to nezaslúžilo...má život pred sebou, nemáš právo jej ho vziať"povedala som a pozerala sa mu priamo do očí.
,, Prosím?"bol prekvapený.
,,Nemáš právo vziať slobodu malému dievčatku! Nemáš právo vziať slobodu nám a ovládať nás ako bábiky!"chystala som sa mu vraziť, no stihol chytiť moju ruku.
,,Ako sa opovažuješ?!"skríkol.
,,Vzal si nám slobodu! Ovládaš nás! To nebude dlho trvať sama sa o to postarám"zúrila som. Cítila som sa akoby vo mne vrelo. Akoby som bola sopka, ktorá každú chvíľu vybuchne a spôsobí katastrofu...
,,Vezmite ju do laboratória!"zakričal. Na povel ku mne pribehli dvaja obrovský muži a chytili ma za ruky.
,,To dievčatko sama oslobodím z tvojich zlostných rúk! Nebude tu dlho! Zničím ťa!"to boli moje posledné slová predtým, než sa mi pred očami objavila iba tma...