Daughter of the Mafia

9

O tri roky neskôr
Sloboda...niečo čo my dievčatá v domove nemáme. Sme donútené poslúchať na rozkaz.
Od tej scény, čo som spôsobila pri Johnovi sa toho veľa zmenilo. Zmenili sa pravidlá. Aj o tú poslednú slobodnú vôľu sme všetky prišli.
Každá jedna chodí na pokusy do laboratória každý piaty deň, kde sa do telá žien a mužov, ktorých ale nie je veľa vpúšťajú všelijaké chemikálie, ktorými nás ovládajú. Nedokážeme sa vzoprieť a aj ak je len maličký náznak toho, že látka vyprcháva, ideme okamžite do laboratória.
Čo sa týka mňa...u mňa je to trošku iné. Látky, ktoré mám v tele akosi vo mne slábnu, nikto nevie dôvod a tak chodím na pokusy každý tretí deň. Kontrolujú má každý druhý deň a som pod dohľadom 24/7. Ako? Kamery...
Od incidentu mi zmenili izbu, ktorá patrila na pozorovanie, no teraz patrí mne. Všetko okolo mňa je biele, čo ma neskutočne irituje. Mám nemocničné lehátko ako posteľ, no nie také ako na izbách, ale ako na operačných sálach. Kamery v izbe mám až tri. Každá jedna je z iného uhla a iného kúta. Majú ma pod dohľadom. Von ma nepúšťajú, cvičia ma samú, jedlo s vodou mi nosia dva krát do dňa. Jediná chvíľa kedy môžem vyjsť z tej odpudzujúcej izby je vtedy, keď ma k sebe zavolá John na misiu alebo, keď sa cíti osamelý...či chcem alebo nie, musím ho poslúchať.
Číslo 115 som videla raz a to prešiel okolo mňa, keď som bola odvádzaná v putách do mojej novej izby. Okolo mňa boli štyria obrovský muži.
Navzájom sme si pozreli do očí. Jeho súcitný pohľad nikdy nezabudnem aj ak by do mňa neustále pichali látky na zabudnutie.

Ťažké dvere od izby sa otvorili a do mojej izby vstúpila opatrovateľka.
Na povel som sa postavila a čakala na rozkaz.
,,Do laboratória"túto krátku vetu mi stačilo povedať a už som ako robot šla do laboratória, kde už automaticky som si ľahla na tvrdé lehátko.
Doktori mi už hneď dali do žíl hadičku a priviazali ma o lehátko.
Začalo to.
Cítila som ako mi tie chemikálie tečú do žíl. Pred očami sa mi zatmelo, celé telo ma bolelo, v ušiach mi pískalo a hlava mi šla prasknúť.
Chcela som kričať, plakať, brániť sa tomu, no nedalo mi. Musela som poslušne ležať a ostať ticho, pretože to John chce...
Po pokusoch som bola privolaná k Johnovi, ktorý mal akurát v kancelárii nejakú ženu, ktorú tam bozkával.
Vstúpila som dovnútra a nič nepovedala. Iba tam stála pokiaľ si ma všimne, čo sa po chvíľke aj stalo.
,,Oh, už si tu"povedal a odtiahol sa od ženy.
,,Neskôr to dokončíme, teraz choď"žena si to namierila k dverám. John ju ešte predtým než odišla udrel po zadku. Ostali sme sami v jeho kancelárii...opäť.
,,Zlatko moje mám pre teba novú misiu"podal mi papier s fotkou.
,,Toto je Kim Namjoon a jeho partia. Poslednú dobu sa starajú do našich misií a kšeftov. Ďalší kšeft máme na streche tejto budovy"ukázal na obrázok starej, vysokej budovy.
,,Pôjdeš tam aj s číslom 115, 409, 233 a 245. Budete čakať pokiaľ sa tam nezjavia a potom ich zabijete"povedal.
,,Rozkaz, pane"
,,Lietadlo máš tam kde vždy, choď sa pripraviť a potom vyraziť"prikývla som a namierila si to von, kde ma čakala opatrovateľka, ktorá ma pripravila.

,,Dlho sme sa nevideli, 382"povedal 115, ktorý šiel po mojom boku cez chodbu na letisko. Neodpovedala som mu a pokračovala v ceste.
Po chvíli sme nastúpili všetci štyria do lietadla. Boli sme tam tri ženy a dvaja muži. Ani jeden z nás sa k nikomu neozval po dlhšiu dobu, no 115 ticho prerušil.
,,Počul som, čo si vyviedla pred tromi rokmi. Veru...mala si odvahu sa takto postaviť šéfovi"povedal. Opäť som ostala ticho.
,,Od našej poslednej misii si sa veľmi nezmenila...stále si kyslá ako kyslý cukrík"pozrela som sa na neho nepekným pohľadom a opäť bola ticho. Ja som sa k nemu aj chcela ozvať, no nemohla som...nedalo sa mi to.
,,Sme na mieste"ozvala sa 409. Hnedovláska s krátkymi vlasmi, ktorá mala na čele nepeknú jazvu. Všetci sme si dali masky, ktoré nám zakrývali tvár a pristáli. Každý sa vybral na svoju pozíciu z ktorej zaútočí. Ja som bola na konci budovy za akýmsi hrubým stĺpom. 115 bol neďaleko odo mňa. Skrýval sa pri dverách, ktoré viedli na strechu budovy.
Pozrela som sa na neho. Pohľad mi opätoval a s úškrnom na tvári na mňa žmurkol. Pretočila som očami.
Od vnútra sme počuli kroky a hlasy, ktoré pravdepodobne patrili našim obetiam. A takto to aj bolo. Dvere sa otvorili a na strechu prišli piati muži. Akurát pre každého jeden. Na povel, ktorý nám dal 233 sme zaútočili.
Pribehla som zozadu k vysokému mužovi s hnedými vlasmi a skočila mu na chrbát pripravená na to, že ho zaškrtím. No na moje prekvapenie ma muž zhodil na zem rovno na chrbát, čo mi vybilo dych. Okamžite som sa spamätala a postavila sa na nohy. Obzrela som si jeho svalnatú postavu a opäť na neho zaútočila tentokrát s päsťami. Všetky moje útoky zadržal. Veľmi na to iritovalo a tak som zvyšovala na intenzite úderov.
Posledný úder sa mi podaril tým pádom si chytil nos a ja som využila moment a hodila o zem dymovú guličky, ktorá ho na pár sekúnd oslepila.
Pretočila som sa a vzala mu z opaska jeho pištoľ, ktorú som na neho namierila zo zadu. Chcela som vystreliť, takmer som stlačila spúšť, no muž mi ruku chytil a so zbraňou namieril niekde na budovu s ktorou následne omylom vystrelil. Keďže mi držal ruky a zároveň som bola pri ňom príliš blízko, tak som nemohla nič urobiť. S hlavou som ho udrela do tej jeho a tým pádom mi z tváre spadla moja čierna maska a muž mi pustil ruky. Využila som šancu a muža podkopla. Spadol na zem a tak som na neho namierila pištoľ a strelila ho do ruky.
,,Sakra!"zakričal od bolesti. Odrazu sa na mňa pozrel s prekvapeným výrazom v ktorom sa objavil aj smútok, či hnev.
,,Byung?"ozval sa. Nechápavo som sa na neho pozrela. To je predsa meno mojej matky.
,,To bola moja matka"mala som pocit, že muž každú chvíľu odpadne. V jeho očiach sa objavili lesknúce sa slzy.
,,Lara?"jeho hlas sa zlomil a slzy nechal voľne prúdiť. Nechápala som, čo sa dialo. Chcela som stlačiť spúšť, no niečo mi v tom bránilo a nedokázala som to.
,,382, ideme"ozval sa 115. Bez slova som darovala mužovi posledný pohľad a spoločne s 115 skočila pomocou elastického lana dole budovou.