Daughter of the Mafia

17

Prešli dva mesiace od odchodu Nicka. Každý večer čakám, aby sa vrátil, no nikdy sa tak nestalo. Modlím sa, aby bol v poriadku, no neviem o ňom nič...
,,Lara, prečo neješ?"opýtal sa Jin počas obedu. Pozrela som sa na neho.
,,Nie som hladná"odpovedala som.
,, Týždeň si poriadne nič nejedla, nepáči sa mi to"ozval sa Taehyung.
,, Nemám chuť na jedlo"odsunula som od seba tanier.
,,Ospravedlňte ma, prosím..."postavila som sa a odišla z miestnosti do svojej izby.
Sadla som si na posteľ a oprela sa o stenu. Opäť som sa ponorila do svojich myšlienok.
Nehybne som sedela na posteli desať minút pokiaľ mi niekto nezaklopal na dvere od izby.
,,Ďalej"povedala som. Bol to Taehyung, ktorý si ku mne sadol na posteľ.
,,Čo ťa trápi?"opýtal sa.
,,To sa vážne pýtaš?"povzdychol.
,,Máš pravdu...prepáč, len sa o teba bojím a chcem sa o teba zaujímať"prisadol si ku mne bližšie.
,, Prečo neješ?"
,,Nemám chuť na jedlo...vážne"povedala som.
,,A čo ti spôsobuje to, že nemáš chuť? Prosím, Lara rozprávaj sa so mnou"bolo mi ho ľúto.
,,Všetko...uvedomujem si, že som mohla mať úplne iný život. Nemám matku, nemám normálnu rodinu, nemám dobrú minulosť a nemám pri sebe muža, ktorého milujem...jediné, čo mám je krv na rukách od mojich obetí.  Každú jednu z nich si pamätám, pamätám si dokonca aj ich posledné slová. Moja myseľ ich nedokáže vyhnať z hlavy. Keď som bola s Nickom, zabúdala som na všetok môj chaos v hlave, no teraz sa v ňom utápam a nedokážem sa z neho vyhrabať..."rukami som si objala kolená.
,,...na svojich dlaniach vidím krv mojich obetí"povedala som. Taehyung sa ku mne viac priblížil.
,,Nenechaj svoju traumu ťa pohltiť. Ber to ako posilnenie tvojho charakteru"povedal. Nevedela som, čo mu mám odpovedať a tak som mlčala.
,,Rozmýšľali sme s ostatnými, žeby si začala chodiť k psychológovi...pomohol by ti"pozrela som sa na neho.
,,Nie...nemôžem riskovať, že po mňa príde polícia. Uvedomuješ si, že môžem ísť na doživotie?"povzdychol.
,,Prosím, nechaj ma samú..."prikývol a postavil sa na odchod. V izbe som opäť ostala sama so svojimi myšlienkami.
Cítila som nepríjemné a depresívne, tak ako celé dva mesiace.
Postavila som sa a vybrala sa ku skrini, ktorú som otvorila a vybrala z nej oblečenie na jesenné obdobie. Čierne rovné nohavice, hnedý sveter a na to som si dala hnedý kabát.
Vyšla som z izby a namierila si to dole k vchodovým dverám. Bez slova som odišla z domu a prechádzala sa ulicami mesta. Jeseň bola v plnom prúde.
Sadla som si na lavičku do parku v ktorom sa hrali deti a hľadali gaštany medzi listami. Pozorovala som ich. Smiali sa a boli šťastní. Neďaleko nich boli ich matky a otcovia. Pozrela som sa na ďalšiu stranu parku, kde prechádzala mladá mamička s kočíkom. Na ďalšej strane bol mladý párik s bielym malým psíkom oblečeným v hnedom svetríku.
Usmiala som sa. Hrialo ma to u srdca vidieť ľudí s obyčajným životom. Z môjho pozorovania ma vyrušil hlas.
,,Môžem si k vám sadnúť?"bola to babka, oblečená v modrom kabáte, hnedých nohaviciach a okolo krku mala ružový šál. Jej sivé vlásky boli už na pohľad jemné.
,,Áno...samozrejme"usmiala som sa na pani. Sadla si ku mne a vydýchla si. Prezerala som si ju.
,,Ste krásna"povedala som. Pani sa na mňa pozrela a s úsmevom odpovedala: ,,ďakujem ti, dieťa. Takýto kompliment som už dlho nepočula. Povedz...ako sa voláš?"
,,Lara...Kim Lara"
,,Ja som Gwan, drahá"s jej jemne trasucími rukami vybrala z jej kabelky malú dózu a otvorila ju. Boli v nej čerstvo napečené koláčiky.
,,Vezmi si, drahá"poďakovala som a vzala si koláč. Jeho chuť bola famózna, žiaden kúpený koláč sa nevyrovná od starkej.
,,Stále toho napečiem a navarím veľa. Aj keď nemám už pre koho. Môj manžel umrel pred piatimi rokmi a môj syn je už dospelý. Odsťahoval sa s jeho rodinou do Japonska"povedala. Bolo mi jej veľmi ľúto.
,,A chodí na návštevy?"opýtala som sa.
,,Áno, ale iba raz do roka. Občas spolu telefonujeme, ale nie je to také časté"
,,Teta... všakže nie ste sama"povzdychla si.
,,Nemám s kým byť, drahá. A do starobinca nechcem ísť. Chcem zomrieť v teple svojho domova"jemne sa usmiala.
,,Máte sa s kým porozprávať?"
,,Prvý krát po dvoch dňoch sa rozprávam s tebou"nahrnuli sa mi slzy do očí. Nezaslúži si byť sama...
,,Môžem vás objať?"opýtala som sa. Starká s úsmevom prikývla na súhlas. Bez čakania som ju objala. Jej objatie bolo vrelé a mala som pocit akoby to bola moja starká. Rukou ma hladila po hlave. 
,,Vyrozprávaj sa mi, dieťa. Čo ťa trápi?"opýtala sa. Bez váhania som začala rozprávať.
,,Nikdy som nemala babku...ani deda. Nemám už ani matku a môjho otca poznám iba chvíľu. Nemám pri sebe ani človeka, ktorého milujem. Nemám priateľoch a moja minulosť je hrozná..."
,,Čo sa ti stalo?"opýtala sa.
,,Kiežby som vám to mohla povedať, babi"povedala som slabým hlasom.
,,Dieťa moje...občas je to v živote ťažké, no nenechaj sa zničiť svojou minulosťou. Ži, dievča. Inak to oľutuješ"posadila som sa a pozrela sa na ňu.
,,Ďakujem vám"
Hodinu sme sa spoločne rozprávali a potom som sa vybrala ju odprevadiť k jej domu. Alebo teda bytovke.
,,Ďakujem ti dieťa za krásny večer. Dlho som sa takto dobre neporozprávala"usmiala som sa na ňu.
,,Ja ďakujem, že ste mi ukázali aké to je mať babku"naposledy som sa s ňou objala.
,,Dávaj na seba pozor, dievča. Ak by si chcela, príď ku mne zajtra na obed a zákusok"zachichotala som sa.
,,Prídem"rozlúčili sme sa a vybrali sa vlastnou cestou.
No ja som nemala v pláne ísť domov a tak som sa prechádzala po večerných uliciach mesta.
Všímala som si ľudí okolo seba. Nie raz som stretla bezdomovca sedieť na zimnej zemi alebo lavičke, opustené šteňa či mača. Pôsobilo to depresívne. Čo sa mohlo také stať aby tieto stvorenia takto dopadli?

Domov som sa vrátila o deviatej večer. Vstúpila som dovnútra vyhriatého domu z ktorého sa ozývali hlasy mužov.
,,Lara! Poď sem"ozval sa Taehyung z obývačky. Prišla som k nim.
,,Kde si sakra bola?!"opýtal sa nahnevane.
,,Bola som sa prejsť, vadí ti to?"
,,Mala si nám to dať vedieť! Mohlo sa ti niečo stať"povedal.
,,Uvedomuješ si, že som dospelá? Viem sa o seba postarať"povedala som nepríjemným tónom.
,,Je mi jedno, že si dospelá! Som tvoj otec a mám právo vedieť kde sa nachádzaš, či sa o teba báť!"vykríkol.
,,A bál si sa aj vtedy, keď som bola zneužívaná a nútená zabíjať?! Chcel si vedieť aj vtedy, kde sa nachádzam?!"vykríkla som aj ja.
,,Dobre vieš ako to bolo! Prestaň vyťahovať stále tú istú tému!"hnev sa ho mne búril. Dlho som ho v sebe dusila.
,,A ty sa prestaň hrať na vzorného a milujúceho otecka, pretože to nie si! Nikdy nebudeš môj otec! Si pre mňa iba cudzí človek, ktorý mi zničil život!"
,,Ak som pre teba cudzí človek na čo si ma potom hľadala?!"
,,Pretože som chcela mať rodinu, ktorú kvôli tebe nemám a nikdy nemôžem mať!"spustila som slzy. Hlas sa mi zlomil, nevládala som ďalej.
,,Nemala som sem vôbec chodiť, opäť sa mi všetko skazilo, len kvôli tebe, no tentokrát sa musím pozerať na tvoju tvár"to boli moje posledné slová.
,,Hej!"ozval sa Jin. Pozrela som sa na neho a bez toho aby som sa ozvala som sa otočila k vchodovým dverám a odišla z domu. Opäť.
Hneď som spustila nával sĺz. Nechápem čo to so mnou je...nechcela som byť k nemu takáto hrubá...
Chodila som opäť po uliciach ani neviem kam, no nejako som sa dostala opäť do parku. Cítila som nesmiernu únavu, bola mi zima a bola som smutná. Jediné na čo som sa zmohla bolo sadnúť si na lavičku. Objala som si nohy a hlavu položila na svoje kolená.
Čo mám teraz robiť? Ostala som sama proti obrovskému svetu. Som hľadaná zločincami, možno aj políciou...o Nickovi nič neviem, nemám nikoho..nemám domov.
Nemám ani motiváciu pokračovať ďalej.