Daughter of the Mafia

19

Život je ťažký. Sú chvíle, kedy to chceme všetko ukončiť. V týchto chvíľach je veľmi dobre mať človeka, ktorý vás potiahne opäť hore. Pre mňa to bol Jungkook.
Šla som po ulici, sama, ponorená vo svojich myšlienkach. Mala som to namierené k pani Gwan, ktorá ma včera pozvala na obed. Jungkook už odišiel domov, sľúbila som mu, že po obede prídem domov aj ja.
Stála som pri bytovke pri ktorej som sa včera večer rozlúčila s paňou. Zazvonila som na zvonček s jej menom a čakala pokiaľ sa ozve zo zvončeka jej hlas a otvoria sa dvere. To však neprichádzalo a tak som zazvonila opäť.
Po ďalších troch neúspešných pokusoch z bytovky vystúpil vyšší, postarší pán s čiernymi vlasmi.
,,Slečna, hľadáte niekoho?"opýtal sa.
,,Áno. Pani Gwan, mali sme sa dnes stretnúť, ale neodpovedá mi"povedala som. Pán si povzdychol a nahodil smutný výraz.
,,Pani Gwan dnes v noci zomrela..."zamrzla som. Absolútne som to nečakala.
,,Č-čože..."rukou som si prekryla ústa.
,, Bohužiaľ...býval som vedľa nej. Večer prišla k nám s plechom koláčov. Povedala, že cíti, že jej čas dnes v noci príde a tak sa s nami prišla rozlúčiť. Ráno, keď som ju prišiel skontrolovať, našiel som ju ležať mŕtvu v posteli pod prikrývkou. Pravdepodobne zomrela v spánku"videla som v jeho očiach slzy, tak ako v mojich.
,,Je mi to veľmi ľúto, slečna...boli ste jej rodina?"opýtal sa. Záporné som zakývala hlavou.
,,Nie, len...známa. Prosím, ospravedlňte ma"povedala som a chcela sa vybrať na odchod, no zastavila som sa a pozrela sa na muža, ktorý stál pri mne.
,,Dajte jej synovi vedieť, že ho milovala...a rozlúčte sa s ňou aj za mňa, prosím"pousmiala som sa. Muž smutne prikývol.
,,Dovidenia"pozdravila som sa a odišla.
Cítila som sa prázdne a veľmi hlúpo. Poznala som ju iba jeden deň, no mala som pocit akoby mi umrela moja vlastná stará mama.
Začala sa mi točiť hlava a cítila som sa akoby som mala každú chvíľu odpadnúť. Musela som si sadnúť na najbližšiu lavičku. Čo teraz? Mám sa vrátiť k ostatným akoby nič? Mám ostať tu a utápať sa vo svojich depresiách? Sľúbila som Jungkokovi, že sa vrátim, no mám na to silu?
Chcem utiecť a nikdy sa už nevrátiť....nie je to však možné.
Postavila som sa a vybrala sa k ostatným domov, ak sa to teda dá takto nazvať.

Vstúpila som dovnútra domu a namierila si to do obývačky, kde sedel Jungkook.
,,Ako bolo? Si tu nejako skoro"povedal. Nič som nepovedala iba sa vrhla k nemu a objala ho. Či som chcela alebo nie... rozplakala som sa.
,,Prečo ja?"opýtala som sa počas plaču. Jungkook sa na nič nepýtal, iba ma hladil po hlave. Po chvíľke som mu zaspala na hrudi.

2 roky neskôr

,, Dobrý deň"pozdravila som sa zákazníkovi, ktorý práve vstúpil do obchodu s oblečením.
Následne prišiel ďalší zákazník. Postaršia pani s blond vlasmi a prísnym výrazom v tvári a hodila mi na pult tričko. Nablokovala som jej, požiadala sumu a po zaplatení dala výdavok s bločkom.
Pozrela som sa na hodiny, ktoré ukazovali 19:45 už len pätnásť minút do skončenia smeny.
Po skončení som sa vybrala do svojho auta a vyrazila domov.
Za tie dva roky sa pre mňa toho veľa udialo. Dostala som občiansky preukaz, získala som prácu...snažím sa posunúť ďalej a zabudnúť na to čo sa udialo. Áno, zabudnúť aj na Nicka o ktorom som za celý čas nič nepočula. Neviem, či vôbec žije alebo či sa posunul aj on ďalej, no myslím, že je to tak lepšie. John po mne neposiela žiadne jeho špiónky, aspoň teda o žiadnych neviem. V dome som sa veľmi zblížila s Jungkookom a s Taehyungom je to na dobrej ceste.

Vstúpila som dovnútra domu. Z kuchyne sa ozval Jin.
,,Ahojky, aký si mala deň?"opýtal sa ma. Vyzliekla som si zimnú bundu, ktorú som mala na sebe a zavesila ju na vešiak.
,,Ahoj Jin. Som unavená a hladná"povedala som a sadla si na stoličku pri kuchynskom stole.
Jin mi položil polievku na stôl. Poďakovala som sa mu a pustila sa do jedla.
,,Ako sa cítiš?"Jin sa ma to pýtal každý deň, niekedy aj viac krát do dňa, aby sa uistil, že som v poriadku.
,,Cítim sa fajn, neboj sa"pousmiala som sa.
Po večeri som za sebou upratala a vybrala sa do kúpeľne kde som si dala horúcu sprchu a urobila večernú skincare.
Pozrela som sa na seba do zrkadla, vyzerala som oveľa lepšie a zdravšie, než pred dvoma rokmi. Boli vidieť na mne zmeny.
Oblečená v pyžame som vyšla z kúpeľne a ľahla si do postele v ktorej som ešte predtým, než som šla spať rozmýšľala a nakoniec zaspala.

,,Lara"počula som známy mužský hlas.
,,Lara"otvorila som oči. Ocitla som sa opäť v známej bielej izbe. Biela farba ma oslepovala, no po chvíľke, keď som si zvykla som sa poobzerala po miestnosti a všimla si známu postavu.
,,Nick?"ozvala som sa slabým hlasom. Nevládala som sa pohnúť ani rozprávať.
,,Mrzí ma to"povedal so slzami v očiach. Nechápala som ho.
Odrazu ma zozadu chytili mužské mohutné ruky a začali ťahať niekam do tmy. Trhala som sebou, kričala a snažila sa brániť, no bola som slabá.
V hlave som začala počuť hlasy svojich obetí, cítila som cudzie dotyky zimných, neľudských rúk na svojom tele.
Muži ma hodili na zem v známej kancelárií. Než som sa stihla okolo seba obzrieť, predomnou sa zjavil John, ktorý ma chytil pod krk a pevne ma zaň držal.
,,Urobila si veľkú chybu"povedal.

Zobudila som sa. Bola som spotená a nevedela som sa nadýchnuť. Posadila som sa na kraj postele a snažila sa ukľudniť.
Tieto nočné mory ma prenasledujú takmer každú noc. Zvykla som si na ne, no stále je to desivé a nepríjemné.
Postavila som sa a vybrala sa do kuchyne po pohár s vodou. Konečne som sa ukľudnila a dokázala zhlboka nadýchnuť.
,, Nemôžeš spať?"mierne som sa zľakla, pretože som tu nikoho nečakala. Otočila som sa na dotyčného, ktorý sedel v tieni na stoličke.
Nevidela som mu do tváre, no podľa postavy som spoznala, kto to je.
,,Čo tu robíš?"opýtala som sa odmerane. Postavil sa a podišiel ku mne. Videla som mu do tváre.
Zastavil sa milimeter pri mne, no neposunula som sa ďalej. Stála som a pozerala som sa mu do očí.
,,Prišiel som za tebou, srdiečko"