Daughter of the Mafia

27

Cestovali sme dlho. Namierili sme si to do Španielska, kde bol ďalší ústav.
,,Slečna, ak chceš, môžem ťa vystriedať"ozval sa muž. Pozrela som sa na neho a prikývla. Dala som mu riadenie a vybrala sa k počítaču od Johna. Mláka krvi v lietadle už nebola...špióni ju poutierali.
Otvorila som počítač a v jeho odraze som uvidela moju tvár stále s Nickovou krvou.
Vzlykla som a prekryla si ústa. Opäť mi bolo do plaču. Dve špiónky ku mne prišli...
,,Ahoj...ja som Karina. Aspoň teda ma tak ostatní volali"predstavilo sa mi dievča s tmavo hnedými vlasmi a hnedými očami.
,,Som Lara"predstavila som sa jej. Následne sa ozvalo ďalšie dievča.
,,Ja som Elizabeth"dievča malo špinavo blond vlasy a modré oči. Usmiala som sa na ňu. Následne sa mi predstavili ďalší, dokonca aj muž, ktorý ma vystriedal v riadení. Volal sa Bryan.
Bolo príjemné vedieť ako sa títo ľudia volajú.
Zapla som počítač a začala prehliadávať všetky súbory, ktoré tam boli.
Prvý súbor boli informácie o špiónoch.
Druhý misie.
Tretí ústavy. Na tento som klikla. Zobrazili sa mi desiatky ďalších podústavov. Zamrazilo ma...je ich tak veľa. Samozrejme v týchto ústavoch väčšinou nie sú ovládaní ľudia, ale cvičení...taký ústav z ktorého ma vzali.
Prechádzala som si jeden po druhom a čítala informácie, narazila som dokonca aj na ten svoj, ktorý bol vo Francúzsku. Ten si teda nechám na koniec a poriadne si ho vychutnám...
Po všetkých týchto prečítaných informáciách sme sa vrhli študovať o ústave do ktorého ideme teraz. Čiže Španielsko.
Tento ústav je výhradne pre dievčatá, ktoré sú v prísnom režime. Je to niečo ako škola, no nedá sa to ani zďaleka nazvať školou...je to domov pre dievčatá bez rodiny. Domovom by som to však nenazvala.
,,Lara?"ozvala sa ku mne Elizabeth.
,,Nechcela by si si utrieť tvár?"opýtala sa. Zamyslela som sa, no prikývla som a prijala servítok od nej. Krv bola ťažko zmyteľná, pretože bola zaschnutá, no nejako sa mi to podarilo. Aspoň trocha.
Vrátila som sa naspäť k ostatným a vtedy sme už pristávali.
Každému som rozdelila úlohy na skupiny, ja jediná som bola sama a šla za hlavnou výchovávateľkou. Jedna skupina mala za úlohu získať všetky dáta, druhá oslobodiť dievčatá, tretia vziať všetko užitočné a štvrtá nastaviť bomby po budove. Vrhli sme sa na to.
Vystúpili sme z lietadla a vnikli do budovy.
,,Čo tu robíte?! Vypadnite odtiaľto"zakričala vychovávateľka, keď som ja a jedna skupina vstúpila cez hlavný vchod.
Podišla som k nej a udrela ju o stenu.
,,Kde je hlavná vychovávateľka?!"opýtala som sa a namierila na ňu zbraň. Začala sa triasť.
,,Na poschodí! Prvé dvere vľavo"povedala vystrašene. Vystrelila som zo zbrane a zabila ju.
,,To musíme všetky zabiť?"opýtala sa jedna zo skupiny, ktorá sa volala Nela. Pozrela som sa na ňu.
,,Stačí, ak ich zaviažete do jednej miestnosti a potom ich tu necháme"povedala som a ďalej pokračovala v ceste.
Našla som schody, ktoré viedli na poschodie, lenže na schodoch ma zastavila jedna "študentka", ktorá keď ma uvidela, tak začala od strachu utekať. Stihla som ju však zachytiť a pritiahnuť k sebe.
,,Nie! Prosím, nezabíjaj ma!"kričala od strachu.
,,Nikto ťa zabiť nejde, prišli sme vás zachrániť. Tak choď von a uteč, kým máš čas. Táto budova padne"povedala som jej. Vystrašene sa na mňa pozrela, no potom prikývla a začala utekať smerom von.
Ja som pokračovala vo svojej ceste.
Po chvíli som došla k dverám, ktoré som vyrazila a nabitou zbraňou namierila na starú, vychudnutú vychovávateľku.
,,Ty si tá hlavná?!"zakričala som. Zdvihla ruky hore a prikývla.
,,Čo chcete?!"opýtala sa.
,,Tvoju smrť"vystrelila som do nej. Jej bezvládne telo padlo na zem vedľa jej postele.
Podišla som k jej nočnému stolíku a vybrala všetko dôležité. Chcela som vybehnúť von, no odrazu sa ozvalo búchanie do podlahy. Obzrela som sa okolo a všimla si akési padajúce dvere na drevenej podlahe.
Podišla som k tomu a otvorila ich. Predo mnou sa zjavili dve študentky, vystrašené na smrť a celé doškriabané.
,,Čo tu robíte?"opýtala som sa ich.
,,Vychovávateľka nás sem dala za trest, pretože sme neprišli včas na hodinu. Robí to takto stále!"povedala so slzami v očiach.
,,Ako dlho tu sakra ste?"podala som im pomocné ruky a vytiahla ich von.
,,Dva dni"povedala jedna z nich.
,,Tie svine"zanadávala som.
,,Tie škrabance vám urobili tiež ony?"prikývli.
,, Zbičujú nás a hodia sem"povedala.
,,Niektoré sa vôbec nevrátili z tej skrýše"chytila som sa za hlavu.
,,Sú ešte niekde tieto skrýše?"opýtala som sa. Prikývli.
,,Ukážte mi"opäť prikývli a vydali sa von. Ja som ich následovala.
Prešli sme dole na prízemie, no následne sme šli kamennými schodami do akejsi pivnice v ktorej bola tma. Zapálili svetlo a otvorili veľké, ťažké dvere. Pred nami sa objavila akási mučiareň.
Hnev sa vo mne búril, ak by som to vedela skôr, hneď by som tej starej ježibabe ukázala moju mučiareň.
Dievčatá však pokračovali ďalej, opäť k padajúcim dverám, ktoré sme spoločne otvorili. Pred nami sa objavilo vychudnuté dievča bez trička. Sedelo na kamennej podlahe a plakalo.
Keď nás videla, rozžiarili sa jej oči.
,,Môj bože..."podala som jej pomocnú ruku, aby som ju vytiahla. Bola celá vystrašená, premrznutá a rúčky mala chudé ako paličky. Hneď ako som ju vytiahla, tam som si vyzliekla bundu, ktorú som mala k výzbroji a obliekla jej ju. Vzlykala. Bola celá doškriabaná, dokonca mala aj popáleniny.
Opatrne som si ju vzala do objatia a hladila jej riedke, blond vlasy.
,,Už je dobre. Si v bezpečí, všetko to skončí už navždy"pozrela som sa na ňu. Jej modré oči sa leskli od sĺz.
,,Bola som tu tri dni"povedala tichým, slabým hlasom.
,, Zvládneš vyjsť von?"opýtala som sa jej. Zakývala na znak nesúhlasu. Na nič som nečakala, ani sa nepýtala, vzala som si ju do náručia ako nevestu. Bola ľahká ako pierko, bála som sa, že jej ublížim.
,,Už bude iba dobre"vyšli sme z podzemia a namierili si to k východu, kde nás čakali ostatní.
,,Všetko splnené?"opýtala som sa im na čo súhlasili.
,,O dve minúty táto budova padne, musíme vypadnúť"prikývla som a utekali sme do lietadla.
,,A študentky?"opýtala som sa. Bolo ich tu veľmi málo.
,,Niektoré utiekli a niektoré...boli mŕtve"bolo mi z toho zle.
,,To je pravda...každý deň tu dievčatá umierali, ostali sme iba toľko málo"ozvalo sa dievča, ktoré som vybrala zo skrýše v izbe.
,,Tak fajn, poďme"nastúpili sme do lietadla. Študentky boli iba šesť, no v lietadle už nebolo príliš veľa miesta. Bryan vyrazil a hneď ako sme vzleteli pár metrov ďalej, budova vybuchla.
Dievča, ktoré som mala na rukách som položila na zem.
Vzala som fľašu s vodou a pomohla jej sa napiť.
,,Hlavne pomaly"povedala som.
,,Bryan do najbližšej nemocnice"zavelila som.
,,Rozkaz"

,,Odkiaľ ste?"opýtala sa ma jedna z nich.
,,Z Johnového ústavu"odvetila som. Dievčatá sa pozreli na seba a pravdepodobne komunikovali s očami.
,,Čo by sa stalo, ak by si nás vzal?"opýtala sa jedna.
,,Ovládali by vás, zabíjali by ste bez zľutovania, nevedeli by ste, kto ste...ale nebojte, je už mŕtvy. Postarala som sa o to"povedala som to ako normálnu vec. Dievčatá to museli spracovať. Nebolo to nič príjemné pre nich si to predstaviť.
,,Ako sa voláš?"opýtala som sa dievčaťa, ktoré ležalo pri mojich nohách.
,,Violet"odvetila.
,,Ja som Lara"pohladila som ju po tvári.
Začali sme pristávať. Neďaleko od nás bola nemocnica do ktorej sme sa vybrali hneď ako sme vystúpili. No nie všetci. Vystúpila som ja, Bryan a dievčatá zo školy sa vybrali s nami. Nechceli nechať Violet samú.
V nemocnici sme zavolali pomoc, ktorá k nám hneď dorazila a vzali si zničenú Violet na izbu.
,,Čo bude teraz?"opýtali sa dievčatá.
,,Zistím, či môžete počkať na kamarátku"odišla som od nich a šla za sestričkou. Opýtala som sa jej, či môžu počkať, no bohužiaľ to nebolo možné, keďže nevedeli do kedy bude Violet na izbe, tak som sa vrátila k ostatným.
,,Bohužiaľ nie je to možné, ale môžem vám vybaviť nejaké ubytovanie na pár dní. Za ten čas môžete zistiť, čo ďalej"povedala som. Prikývli.
Vyrazili sme niečo hľadať po meste. Našli sme domov pre tých, čo domovy nemajú a zaregistrovala som ich tam. Nechala som im aj nejakú sumu peňazí, aby mali na ten štart. Veľmi mi ďakovali a objali ma.
,, Želám vám veľa šťastia do života. Teraz je to už vo vašich rukách. Ak sa Violet vráti, odkážte jej to tiež a aj to, že na ňu myslím. Dávajte na seba pozor"povedala som im, rozlúčila sa s nimi a vyrazila späť do lietadla spoločne s Bryanom.
Ďalšia zastávka... Budapešť.