Zbierka príbehov || jazdci F1

Ľahká (Charles Leclerc)

"Opäť je tu."
"Kto?"
"Ten chlap. Marc. Čaká ťa na šestke."
"Mal požiadavky?"
"Máš prísť ako vždy. Maska na oči bude visieť na kľučke, trikrát zaklop."

T/M prikývla, cestou k izbe číslo šesť si prstami prečesala dlhé vlasy a v zrkadle na konci chodby sa upravila.
Dnes mala oblečenú čierno-zlatú čipkovanú bielizeň s podväzkami a schovávala to pod tenkým saténovým županom, ktorý jej siahal niže zadku. Štíhle nohy obuté do nekresťansky vysokých lodičiek donútila ku chôdzi, prešla pár krokov ku dverám s číslom šesť a z kľučky zvesila čiernu masku na oči.

Keď bola pripravená, s hlbokým nádychom trikrát zaklopala a s hlbokým výdychom čakala.
Kľúč sa v zámke stočil, počula ako sa dvere otvorili a veľká jemná ruka sa jej obtočila okolo zápästia.

"Nicole." pri zvuku jeho hlasu sa usmiala a poslepiačky vošla do miestnosti.
"Ahoj, Marc. Dlho si sa tu neukázal." hlas mala tichý, tlmený kobercom a hrubými tapetami v izbe.
"Nemal som čas." viedol ju izbou. "Ostaň tu. Niečo pre teba mám."
"Vieš, že nemôžem prijímať dary."
"Viem. Ale chcem aby si to mala. Keď som to videl, pripomenulo mi to teba. A nikto si nevšimne, že máš na náramku ďalší prívesok."
"Marc-"
"Pššt. To je minimum, čo pre teba môžem urobiť."

Cítila, ako sa jeho veľké prsty hrajú so zapínaním jej náramku, ktorý si kúpila dlhé roky dozadu. Tiché cinknutie kovu o kov znamenalo, že jej tam pridal prívesok, hneď potom jej náramok zapol späť.

"Ďakujem. Aj by som si to pozrela, ale nebudem pokúšať šťastie." naslepo sa snažila nahmatať novinku, ale nepodarilo sa jej to.
"Uvidíš to potom. Dnes nebudem dlho. Nemám veľa času."
"Čo chceš robiť? Zaplatil si si hodinu."
"Môžeme sa len rozprávať?"
"Môžeš si so mnou robiť čo len chceš, to dobre vieš." T/M sa pousmiala.

Marc bol jej najzvláštnejší zákazník.
Zapisoval sa ako Marc Bianchi, prišiel raz za mesiac, výnimočne dvakrát.
Jeho prvú návštevu mal rezervovanú cez telefón, s požiadavkou na mladú ryšavku do dvadsať štyri rokov.
T/M bola jediné ryšavé dievča v klube a tak mu poslali ju. Na dverách vtedy našla odkaz, aby si na oči nasadila masku a trikrát zaklopala.
Bolo to zvláštne, vo svojom zamestnaní sa ale stretávala s viacerými podivnosťami a tak to nespochybňovala.

Od toho okamihu ubehol takmer rok. S Marcom sa spriatelili a čas, ktorý si s ňou zaplatil, vždy presedeli na posteli alebo na zemi a zhovárali sa. Občas sa stalo, že priniesol nejaké ovocie alebo čokoládu, ktorou ju kŕmil.

Marc ju uložil na posteľ. Prehodil cez ňu prestieradlo a cítila, ako si on ľahol vedľa nej. Chytil ju za ruku a hral sa jej s prstami.

"Toto je novinka." prelomila ticho.
"Som unavený, Nic. Strašne unavený." priznal jej.
"Ide o prácu? Preto si tu dlho nebol?"
"Áno. Mrzí ma to. Chýbala si mi." zabolel ju spôsob, akým to vyslovil.
"Neospravedlňuj sa, Marc. Ja ťa tu vždy budem čakať."
"Niekedy si želám, aby si bola so mnou všade kam idem. Aby si nemusela byť tu-"
"Je to moja práca." povzdychla si. "Vieš, že potrebujem peniaze. Nikto mi nezaplatí tak ako tu."
"Ale čo pre to robíš-" jeho hlas bol naliehavý. "Viem, ako to neznášaš."
"Nemám na výber." vďačná za masku na očiach, ktorá absorbovala jej slzy, len ticho smrkla.
"Nechcel som ťa rozplakať." ucítila jeho dlaň na tvári. "Prepáč mi to."
"Ak sa mi pošťastí, o rok splatím otcove dlhy a potom môžem odísť."
"Koľko ti ešte ostáva splatiť?"
"Päťdesiat tisíc. Do roka to zvládnem." slabo sa pousmiala.
"Zaplatím ti to." povedal a T/M sa začala smiať. "Myslím to vážne. Zaplatím tvoj dlh a ty môžeš odísť."

Medzi párom ostalo ticho.
Marc palcom hladkal T/M po tvári, končekmi prstov jej kopíroval sánku a krk, pri kľúčnych kostiach vždy zastal a vrátil sa späť.
Spomedzi pier sa jej vydral tichý vzdych, tak odlišný od tých nacvičených, ktoré používala pri svojich bežných zákazníkoch.