The Korean Guy

-3-

Celú hodinu som trávila ležaním na lavici, a len som počúvala. Alebo som sa pozeral von oknom, alebo som bola tajne na mobile.

Keď už konečne zazvonilo na ďalšiu prestávku pobrala som sa ma wc dúfajúc, že tam stretnem baby. Ale nestalo sa. Tak som sa aspoň trochu upravila a tie záchody využila.

Vrátila som sa späť do triedy a sadla na miesto. Zbalila som si veci a čakala kým zazvoní a ja sa môžem presunúť do inej triedy, keďže sme mali chémiu.

Akonáhle zazvonilo všetci sa postavili a šli do druhej triedy. Išla som medzi poslednými, a tak to aj dopadlo. Vošla som dnu a zavrela za sebou dvere. Porozhliadla sa a našla jediné voľné miesto vedľa aziata. Vzdychla som si a sadla si vedľa neho.

Vytiahla som si veci a učiteľka začala vysvetľovať. Potom nám povedala, že máme spraviť projekt.

„Chcela by som, aby ste spravili projekty vo dvojiciach. Bude to na tému halogény, každá dvojica si vyberie jeden halogén a o ňom napíšete.” vysvetlila a postavila sa z miesta. Porozhliadla sa po triede a spočítala nás.

„Pani učiteľka aké budú dvojice?” opýtal sa jeden spolužiak.

„Práve nad tým rozmýšľam a myslím, že to budete robiť vo dvojici tak ako sedíte.” žiaci podaktorí zakňučali a niektorí sa radovali. Pozrela som sa vedela seba, ako je na tom on. No nevyzeral, že by bol nejako extra šťastný alebo nahnevaný. Nevedela som odhadnúť jeho emócie. Vtom sa na mňa pozrel a zapozeral sa mi do očí. Nevedela som čo robiť, pretože som sa ja v tých jeho strácala. Odvrátila som zrak a venovala pozornosť učiteľke. Snažila som sa ho nejako ignorovať, ale on mi nedával možnosť, lebo sa stále na mňa pozeral.

„Budeš ešte dlho na mňa pozerať?” zašepkala som a otočila naňho. Bez toho, aby odpovedal odvrátil zrak. Slabo som sa usmiala a ďalej počúvala učiteľku.

„Ty si nepotrebuješ písať poznámky?” počula som hlas vedľa seba.

„Nie.” jednoducho som odpovedala.

„Prečo?” znovu sa spýtal.

„Mne to potom niekto pošle a doma si to buď prepíšem alebo len prečítam. To mi stačí, ľahko si zapamätám učivo.” odpovedala som pozerajúc na prázdne riadky v zošite. Prikývol na súhlas.

Zazvonilo na ďalšiu prestávku. Zbalila som si veci a postavila na odchod. Videla som ako aziat hodil pero pred seba a frustrovane sa začal baliť.

„Čo je?” podišla som k nemu a opýtala sa. Prečo ma to vlastne zaujíma?

„Nechápem tomu.” odpovedal stále baliaci si veci.

„Blbé.” povedala som tichším tónom a otočila sa na odchod.

„Bola by si taká dobrá, a trochu mi to vysvetlila? Aj tak máme spolu robiť projekt.” podišiel ku mne. Ja mám vlastne robiť s ním projekt. Keby mi to nepripomenie, tak by som na to zabudla.

„Okay, veď moje číslo máš, keď budeš chcieť, zavolaj.” s tým som už pridala do kroku a išla do našej triedy.

Konečne skončila škola a ja som bez nálady išla k skrinkám. Tam ma už čakala Jenny s Emmou. Otvorila som svoju skrinku a obula si topánky.

„Čo si taká bez nálady?” spýtala sa ma Emma.

„Máme projekt z chémie a ešte nejaký sloh napísať.” odpovedala som znudene a zavrela skrinku. Spoločne sme odišli na obed. Včera som na obed nešla, lebo by som nestihla bus, ktorý by potom išiel až o tri hodiny.

Zobrali sme si tácky a s jedlom si sadli na naše oblúbené miesto. Začali sme jesť a rozprávali sa.

„Aha! Tam je ten chalan!” zapišťala Jenny, ale tak aby ju nepočuli ostatní. Keď vošiel do jedálne polovica žiakov sa naňho pozerali. Zase s tými znechutenými výrazmi. Zamračila som sa.

„Emily čo sa mračíš?” spýtala sa Emma sediaca predomnou.

„Len, že aké výrazy majú vždy, keď sa on objaví.” sklonila som hlavu a pokračovala v jedení. Poobzerali sa po ostatných a tiež sa zamračili.

Odniesli sme tácky a šli konečne von zo školy. Chvíľu sme čakali kým mi príde autobus, a potom sme každá šli domov.

Nastúpila som do autobusu a zaplatila. Pokračovala som, že si sadnem. Zase nič voľné? Kurva. Pohľadom som zablúdila po ľuďoch a stretla som sa s jeho očami. Pozeral na mňa. Odvrátila som zrak a pristúpula k oknu, kde budem zase celú cestu stáť.

Zastavili sme na ďalšej zastávke, kde nastúpila nejaká stará pani. Nemala si kde sadnúť. Vtedy sa ten aziat postavil a nechal ju sadnúť. Poďakovala mu a usmiala sa naňho. Úsmev jej opätoval a moje srdce vynechalo úder. Kurva. Čo to?!

Postavil sa vedľa mňa a chytil sa rúčky nad sebou. Vytiahol z vačku mobil a slúchadlá. Pustil si nejakú pesničku a mobil vložil späť do vačku.

Prechádzali sme najhoršou časťou, kde ma pár krát hodilo do predu, pretože som sa nemala čoho držať. Teraz ma hodilo tak, že som sa videla na zemi rozcapená ako žaba. Ale niekto ma chytil za boky a zastavil môj pád. Pozbierala som sa pevne na nohy a upravila sa. V ďalšej sekunde som cítila ako ma nejaká ruka drží okolo boku a ťahá ma k nemu. Zastavila som opierajúc sa o vysoké telo s rukou stále okolo pásu. Pozrela som mu do tváre. Pozrel na mňa a slabo sa usmial. Otočila som hlavu späť a čakala, kedy už konečne vystúpime.

Autobus zastavil na mojej zastávke a ja som odtiaľ vybehla, ako keby tam horelo. Utekala som domov, a keď som za sebou zavrela dvere, lapala som po dychu. Vyzula som sa a odložila bundu. Vyšla som do mojej izby a zvalila sa na posteľ. No neležala som dlho, pretože mi zvonil telefón. Pozrela som sa, kto mi volá ale toto číslo som nemala uložené.

„Prosím.” zdvihla som a priložila mobil k uchu.

„To som ja Hyunjin. Mala by si dnes čas mi vysvetliť tú fyziku? A máme robiť ten projekt.” ozvalo sa z mobilu.

„Musí to byť zrovna dnes, veď to nemáme do zajtra nie?” znudene som odpovedala.

„Máme to do zajtra.” vypleštila som oči.

„Kur- teda! No okay.”

„Pošlem ti adresu.”

„Ok za chvíľu som tam.” zložila som. Chvíľku na to mi prišla správa s adresou. Postavila som sa a šla sa znovu obliecť. Vyšla som z domu a zamkla.

O asi päť minút som bola pred dúfajme jeho domom. Zazvonila som a čakala. Dvere sa otvorili a v nich stál on.

„Ahoj.” pozdravil a trochu sa usmial. Usmiala som sa späť a vošla dnu.