The Korean Guy

-9-

..........

Po škole som dievčatá pozvala ku mne, keďže mama nie je ešte doma. Súhlasili.

Spoločne sme šli na obed. Zobrali sme si tácky s jedlom a sadli k stolu.

„Pozrieme si nejaký film?" spýtala som sa.

„A aký?" spýtala sa Emma.

„Čo tak niečo od Studio Ghibli? Napríklad Spirited Away alebo Howl's Moving Castle." navrhla Jenny. Pozrela som na ňu pohľadom, že čo to je.

„To sú japonské kreslené filmy ale sú aj s anglickým dabingom." vysvetlila Jenny.

„Anime?" spýtala som sa.

„Áno." ironicky sa usmiala Jenny.

„To ťa asi baviť nebude." skonštatovala Emma. Prikývla som. Nechali sme tému nedokončenú a pokračovali v jedle. Teda, ja som zase nič nezjedla, nemám vôbec chuť.

Vyšli sme zo školy a postavili sa na zastávku. Zase sme začali tému čo budeme pozerať a robiť u mňa. Dlho to ale zase nevydržalo, pretože sa vedľa mňa postavil Hyunjin. Obe upreli zrak naňho.

„Už si si to premyslela?" spýtal sa ma Hyunjin pozerajúc pred seba. Dievčatá zostali zaskočené a nechápali o čom hovorí.

„Neviem, dnes som moc nad tým nerozmýšľala." odpovedala som, ale naňho som sa nepozrela. Bol ticho. Až keď prišiel autobud, tak zase prehovoril.

„Tak by som bol rád, keby si to už konečne rozmyslíš. Ja som sa ti ospravedlnil." pohnul sa vpred a nastúpil do autobusu.

Prevrátila som oči a pozrela na dievčatá, ktoré boli úplne mimo. Teraz neviem či z neho alebo z toho, že som sa s ním rozprávala. Naznačila som im, aby šli do autobusu.

Sadli sme si na zadné sedadlá vedľa seba. Jenny sa na mňa pootočila a ja som vedela, že sa idú vypytovať.

„Ty sa s ním bavíš?" šepla Jenny. Prevrátila som očami a vzdychla.

„Bohužiaľ, učiteľ ma poveril, aby som mu pomáhala keby niečomu nechápe, poprípade doučovala." odpovedala som stručne. Vypleštili na mňa oči.

„A to si nám chcela kedy povedať?" spýtala sa Emma. Mykla som plecami.

„Neprišlo mi to podstatné." len som nechcela, aby ste šaleli.

„Dobre a teraz o čom ste sa bavili?" spýtala sa znova Jenny. Nemám v pláne im teraz povedať, že kôli tomu, že ho šikanujú som mu zachránila ksicht pred úderom, spolu sme zdrhli do nejakej miestnosti pre upratovačky, kde sme sa pohádali kôli tomu, že som mu chcela pomôcť. Nie ďakujem.

„Ah, to je nič. Je to zo školy." zaklamala som. Prekvapivo to nechali tak a ďalej to nerozoberali.

Vystúpili sme na zastávke a hneď pokračovali domov. Hyunjin išiel za nami a toho si baby všimli.

„On býva na rovnakej ulici ako ty?" spýtala sa potichu Emma. Prikývla som.

„Mám nápad, dáme si kameň papier nožnice, a tá ktorá prehrá pôjde vypýtať jeho číslo." povedala Jenny. Rozšírila som oči. Popiči, veď ja jeho číslo už mám. To bude jak vyzerať.

„Nie ďakujem. To nepotrebujem." snažila som sa vyhnúť úlohe. Zamračili sa na mňa.

„No tak, poď aj ty." prosila Jenny. Pokrútila som hlavou na znak nesúhlasu.

„No okay." povedala nakoniec Jenny. Zastavili sme pred mojim domom. Jenny a Emma si zahrali kameň papier nožnice.

„Yes! Choď si vypýtať číslo." škodoradostne povedala Jenny. Práve prichádzal Hyunjin. Emma podišla naproti a spýtala sa.

„Ahoj, môžem sa spýtať. Dal by si mi tvoje číslo?" vytrepala zo seba Emma. Hyunjin sa pousmial a prikývol. Emma si vytiahla mobil a podala mu ho. Naťukal ho a Emma poďakovala. Zakýval jej a pokračoval v ceste.

„Prečo si jej ho nedala ty?" spýtal sa celkom nahlad, keď prechádzal okolo mňa. Šibalsky sa usmial. Otočila som sa naňho nahnevane. On da tiež otočil a zasmial sa. A žmurkol?! Zaklikala dom očami a zostala stáť ako zamrznutá.

„Ty máš jeho číslo?" spýtala sa Jenny a tým ma vyviedla s myšlienok.

„Čo?" pozrela som na ňu.

„Pýtala som sa, že či máš jeho číslo." zopakovala. Nevinne som sa usmiala. Emma pohodila rukami.

„To si mi ho nemohla dať? Načo som za ním išla." spýtala sa 'nahnevane' Emma.

„Aby si sa s ním porozprávala." žmurkla som a pousmiala sa na ňu, keď som prechádzala okolo nej smerom k dverám.