The Korean Guy

-6-

„Emily, vystupujeme.” otvorila som oči a pozrela okolo seba. Autobus zastavil a Hyunjin sa postavil.

„Poď už.” popohnal ma a zobral moju tašku. Postavila som sa a vystúpila z autobusu. Trochu sa mi zamotala hlava, ale udržala som rovnováhu.

„V pohode? Prejdeš domov po nohách?” spýtal sa Hyunjin. Počúvaj chlape, nejako moc sa pýtaš. Len som prikývla a pomaly sme začali kráčať k mojmu domu.

Kráčal tesne vedľa mňa a stále na mňa pozeral. Rukou ma pridŕžal pod lakťom, aby som sa nevytepala do trávy, takže sme vyzerali ako únosca, ktorý vedie svoju obeť.

Prišli sme pred môj dom. Vytiahla som z vačku kľúče a odomkla dvere. Otvorila ich a vošla dnu. Hyunjin mi podal tašku a ja som ju položila na zem dovnútra.

„Daj si nejaké tabletky od bolesti a nech na teba rodičia dajú pozor.” povedal vážnym tónom.

„Mama nie je doma.” odpovedala som.

„Tak otec.” povedal Hyunjin.

„Ten nás opustil, keď som mala päť.” trochu som sa sekla, pretože som práve hovorila mne nie moc známemu človeku môj životný príbeh.

„Ty si sama doma? Dovoľ mi ťa strážiť.” povedal rozhodnutým hlasom.

„Netreba. Ďakujem.” ani som mestihla nič iné povedať a už zase namietal.

„Čo keď odpadneš?” zdvihol jedno obočie a pozrel na mňa. Dobre, vzdávam sa.

„Fajn.” ustúpila som bokom, aby mohol vojsť dnu. Vyzuli sme si topánky a odložili bundy.

„Chceš vodu?” spýtala som sa ho.

„Ja nie. Ty by si si mala dať, a aj nejakú tabletku a potom najlepšie ísť spať.” išiel za mnou do kuchyne. Zase sa mi zatočila hlava a skoro som spadla. Zachytil ma pred pádom a potom ma zdvihol ako nevestu. Prekvapene som naňho pozrela.

„Kde máš izbu?” spýtal sa a pozrel na mňa.

„Na poschodí. A môžeš ma dať dole ja to zvládnem.” neodpovedal. Ani hláska nevidal a šiel hore pi schodoch.

„Si nejaká ľahká? Ješ vôbec niečo?” začudoval sa.

„Áno.” odpovedala som. Veľa toho nezjem, ale vždy sa niečo nájde do môjho brucha.

„Ktoré?” vyšiel hore a spýtal sa.

„Posledné dvere.” povedala som zaspávajúc. Nevedomky som si oprela hlavu o jeho hruď a zavrela oči. Ešte stále som počula, ako otvára dvere, asi lakťom lebo sa nahol.

Vošiel do izby a položil ma na studenú posteľ. Zobral paplón a zakryl ma. Ja som mala oči zatvorené, ale vnímala som.

„Pospi si.” povedal jemným hláskom a ja som upadla do ríše snov.

[Hyunjin pov]

Hneď, ako som ju položil zaspala. Keď som ju niesol zdala sa mi ľahká a pri tom na obedy chodí.

Vytiahol som si z vačku mobil a sadol si na jej stoličku. Začal som prezerať sociálne siete a písal som si s kamarátmi z Kóree.

----------

Počul som smrknutie, a tak som sa pozrel na Emily. Z očí jej tiekli slzy. Odložil som mobil a postavil sa. Podišiel som k nej a jemne ňou zatriasol. Zobudila sa a hneď sa posadila. Chvíľku sedela a pozerala pred seba, no potm začala plakať.

„Čo sa stalo?” spýtal som sa jemne. Stále plakala. Sadol som si vedľa nej a objal ju okolo ramien. Ona sa však lritúlila viac a objala ma okolo tela. Hladil som ju po chrbáte, aby sa utíšila.

Po pár minútach sa odtiahla a pretrela oči. Pozrela na mňa no hneď aj zrak sklonila.

„Niečo sa ti snívalo?” slabo prikývla. Pohladil som ju po hlave.

„Prečo si prišiel do New Yorku?” spýtala sa stále pozerajúc na svoje ruky.

„Pretože rodičia tu našli dobrú prácu, a tak sme sa sem presťahovali. Ale určite pôjdeme cez prázdniny späť do Kóree, pretože tam mám celú rodinu a kamarátov.” odpovedal som jej.

„Kto boli tí chalni na plagátoch a na fotke v rámčeku, čo máš v izbe?” znovu sa spýtala.

„Kórejská skupina Stray Kids. Asi nepoznáš.” bola chvíľu ticho.

„A ty sa s nimi poznáš?” túto otázku som nečakal.

„Áno, sú to moji kamoši, ale nie som v skupine. Zatiaľ.” to 'zatiaľ' som pošepkal. Prikývla a pozrela na mňa.

„Uhm, prepáč, že som ťa zaneprázdnila a musel si odísť zo školy. A ešte ma aj strážiť doma.” znovu sklonila hlavu.

„To je v poriadku. Už ti je lepšie?” vyzerala smutne, ale nechcel som sa pýtať čo sa jej snívalo.

„Už mi nie je zle. Ďakujem.” usmial som sa.

[Emily pov]

„Môžeš už ísť domov. Budem len ležať v posteli.” povedala som. Prikývol a postavil sa. Postavila som sa aj ja, aby som ho odprevadila.

Zišli sme dole schodmi na chodbu. Obul si topánky a obliekol bundu, zobral si tašku a otvoril dvere.

„Tak ahoj. Keby dačo napíš mi, okay?” párkrát som prikývla a on odišiel. Zavrela som za ním dvere a šla späť do izby si ľahnúť.