The Korean Guy

-1-

Bola som na ceste do školy ako každé ráno. Ceste mi netrvá dlho, pretože chodím autobusom a tým je to asi desať minút. Vystupujem hneď pred školou, kde ma čakajú moje kamarátky Jenny a Emma. Chodíme na túto školu spolu už od prvého ročníka strednej školy. A teraz už sme tu tretí rok. Stali sa z nás veľmi dobré kamarátky a máme veľa spoločných záľub. Až na jednu veľkú, K-Pop. Jenny aj Emma počúvajú tie kórejské pesničky a majú rôzne albumy a neviem aké veci od tých skupín. Nemám nič proti nim len ma nejako nezaujímajú ako ich.

„Ahoj Emily!" hneď ako ma Jenn videla, pribehla ku mne a objala ma až sme skoro spadli na zem.

„Kľud kľud, čo sme sa nevideli sto rokov?"

„Áno."

Len som sa zasmiala a spolu sme šli do školy. Keďže žiakov v našom ročníku je veľa, sme rozdelení do dvoch tried a ka som bohužiaľ v inakšej ako ony. Po tom čase čo sem chodím som si na to zvykla.

Prišli sme ku skrinkám a prezuli sa z topánok do šlapiek. Áno, v našej škole sa musíme prezúvať. Podľa mňa to je len zbytočné plytvanie času. Ešte som si odložila bundu a pokračovali do našich tried.

Pred mojou triedov sa naše cesty odpájajú a ani dve pokračujú do svojej triedy. Ako vždy si sadám na svoje miesto v zadnej lavici pri okne. Mám to šťastie, že môžem sedieť sama a zozadu vidím na celú triedu.

Zazvonilo na hodinu a všetci sa postavili aby pozdravili učiteľa, ktorý vošiel do triedy.

„Dobré ráno. Sadnite si."

Všetci si späť posadali a vytiahli si učebnice z tašiek. Už som si myslela, že ide rozprávať o nejakom novom učive ale nie.

„Tak ešte predtým než začneme, chcel by som vám predstaviť nového žiaka."

V tom do triedy vošiel vysoký chalan s čiernymi vlasmi. A bol to aziat?! To načo prišiel až k nám do New Yorku? Toto, keď poviem babám tak odpadnú- počkať! Že nie je jediné voľné miesto vedľa mňa?

Rýchlo som sa porozhliadla po triede a našťastie som uvidela ešte jednu voľnú lavicu. Vydýchla som si, že nebude musieť sedieť vedľa mňa.

„Predstav sa nám."

„Ahojte, volám sa Hwang Hyunjin. Mám 18 a narodil som sa v Kórei."

Pozerala som na výrazy ostatných a všetci mali skrutené ksychty, ako keby zjedli citrón. Podaktorí už začali aj šepkať o tom, že jak nemajú radi číňanov a podobné. Rasisti...

„Ďakujem, prosím posaď sa na voľné miesto."

Ako kráčal k tej jednej voľnej lavici, pozerala som naňho. Z pohľadu vyzeral trochu namyslený a arogantný. Ani som si nevšimla ako dlho naňho pozerám, a keď si sadal pozrel sa mojim smerom a naše oči sa stretli. Zablikala som očami a odvrátila zrak. No kútikom oka som ho stále sledovala a musela by som klamať ak by som povedala, že som ho nevidela pousmiať sa.

Hodina pokračovala nudne, ešte že je pre mňa ľahké si zapamätať učivo. Takže si po škole od niekoho opíšem poznámky a doma si to prečítam. Preto som teraz pozerala von oknom na oblaky a snažila sa utvoriť z nich obrázky.

Zazvonilo na prestávku a ja som si začala baliť veci, keď som započula moje meno. Obzrela som sa a uvidela učiteľa ako mi rukou naznačuje, že mám ísť za ním. Postavila som sa z miesta a šla k nemu. Vyšli sme na hodbu a až tam som si všimla, že tam je aj ten aziat.

„Emily, chcel by som ťa veľmi poprosiť či by si Hyunjinovi nepomohla s nejakým učivom a trochu nech si tu navykne. Ak by si bola taká dobrá vysvetlila mu niečo čomu nebude rozumieť, pretože neovláda úplne všetky slovíčka. Nikto iný okrem teba by nebol schopný, a ešte keď tebe to učenie ide tak ľahko, tak ti nezaberie toľko času. Budeš taká láskavá?" po jeho monológu som prikývla.

„Ďakujem." a s tým odišiel do kabinetu. Zostala som tam stáť len ja a on. Otočil sa na mňa, a preto som sa na neho pozrela.

„Ďakujem aj ja, budem sa snažiť ťa moc neobťažovať." len som prikývla a potom sme šli späť do triedy.

Po škole som čakala Jenny a Emmu pri skrinkách. Keď som ich uvidela zakývala som im.

„Musím vám niečo povedať." hneď som začala, keď prišli ku mne.

„Máme v triede nového chalana." pozreli sa na mňa s prekvapenými výrazmi.

„Aziata." dokončila som.

Vypleštili na mňa oči ale na tvári sa im pomaly objavoval úsmev. Začali na mňa chrliť otázky typu ako vyzerá, koľko má rokov, odkiaľ je. Na ani jednu otázku som im neodpovedal a namiesto toho som povedala aby sa otočili. Nechápavo sa na mňa pozreli no potom sa otočili.

Práve tam šiel ten chalan.

Obidvom sa rozžiarili oči, ešte že nezačali pišťať. Hneď začali opisovať aký je pekný, vysoký a neviem čo všetko. Všimla som si aj pár iných žiakov, ktorí naňho pozerali ale s nechuťou.

„Dobre stačí, poďte ideme domov." objala som ich obe okoli ramien a začala kráčať k východu.

Pred školou sme sa rozlúčili a každá šla domov. Ja som ešte chvíľu čakala na autobus. Akurát prišiel, keď za mnou niekto pribehol. Obzrela som sa a není možné, bol to on. Prevrátila som očami a nastúpila.

Všade bolo obsadené tak som musela stáť čo je pre mňa blbé, pretože nedočiahnem na tú úchytku nad hlavou. Pristúpila som k oknu a nejako sa snažila držať rovnováhu.

Ten chalan sa bez problémov chytil rúčky a zapnul si mobil. Zamračila som sa, že on nemá s tým problémy a potom už ďalej dávala pozor aby som nepadla.