The Korean Guy

-7-

Celý deň som preležala v posteli. Nevychádzala som moc z izby a neopúšťala som posteľ. Nakoniec už len večer som sa bola osprchovať a išla som spať.

Ďalšie ráno zase zvonil budík. Postavila som sa a podišla k skrini. Vytiahla veci na oblečenie a následne som išla spraviť moju rannú hygienu. Z izby som už len zobrala tašku a mobil a šla dole.

Keďže mi zo včera zostala tyčinka v taške dnes som si nebrala, len som si napustila čerstvú vodu.

Zamkla som a šla smerom na zastávku. Tam som uvidela už štát Hyunjina. Keď ma uvidel, hneď ku mne podišiel.

„Ako ti je?” spýtal sa.

„Už som v poriadku. Už mi je dobre.” odpovedala som a jemne sa usmiala. Úsmev mi opätoval a nastúpili sme do autobusu.

Pred školou som stretla Jenny a Emmu a šli sme spolu dnu.

„Um, Emily? Čo vieš o tom aziatovi?” spýtala sa potichšie.

„No, volá sa Hwang Hyunjin, narodil sa v Kórei v Seoule. Presťahoval sa, pretože si tu rodičia našli prácu. A jeho pozná sa s nejakou skupinov Stray- Kids? Asi také niečo.” dokončila som moju 'výpoveď' a ony na mňa pozerali ako na svätý obrázok.

„To odkiaľ všetko vieš?” Asi im teraz nepoviam, že bol u mňa doma, že mám jeho telefónne číslo, že som bola ja uňho doma a neviem aké interakcie sme ešte mali.

„No, od niekoho som to započula. V triede.” zamyslene prikývli hlavou a pobrali sme sa do tried.

Do triedy som prišla chvíľku pre zvonením, tak som si len na chvíľu sadla a napila sa. Keď zazvonilo odišli sme do ďalšej triedy na výtvarnú.

„Decká sadnite si k plátnam prosím, hneď som späť.” povedal učiteľ a niekam odbehol. Podišla som teda k jednému platnú a sadla som si. O chvíľu si posadali aj ostatní. Pozrela som na ostatných kde sedia a presne oproti mne sedel Hyunjin. Pozrela som naňho a premeriavala jeho tvár.

Učiteľ sa vrátil s paletamy a každému jednu podal.

„Chcel by som aby ste namaľovali nejakú tvár, či už nejakú celebritu, niekoho z rodiny alebo tu z triedy. Palety nemusíte, ale môžte použiť. Je to na vás.” hneď ako to povedal ma napadlo, že maľujem učiteľa, no potom som dostala ešte jeden nápad. Nakreslil Hyunjina.

Začala som si teda najprv ceruzkov predkreslovať jeho tvár, takže som naňho zazerala. Potom som sa rozhodla, že to spravím vodovými farbami.

Stále som prizerala ma Hyunjina nech mám spravne odtiene farieb. Raz som ale zahľadela trošku dlhšie, pretože keď bol niečím zaujatý, tak- Uhh, budem radšej pokračovať. Nestihla som uhnúť zrakom, a tak sa naše oči stretli.

„Čo?” ústami som mu naznačila a spýtala sa ho. Zatriasol hlavou. Odvrátila som zrak a pokračovala v maľovaní.

Na konci hodiny som odovzdala hotový výtvor. Všetko som stihla, preto som bola rada. Keď odovzdávali aj ostatní pozrela som si každý jeden. Odovzdal Hyunjin a vtedy mi padla sánka. Pozrela som naňho s otvorenou pusou.

„Čo si namaľovala ty?” pomaly som vytiahla z kopy môj a položila ho vedľa Hyunjinovho. Prekvapene sa na mňa pozrel. Stáli sme tam jak idioti pozerajúc prekvapene na seba. Prečo? Lebo jeden namaľoval toho druhého!

Dala som naše portréty na kopu a s taškou vyšla z triedy. Po mne vyšiel aj Hyunjin. Na chodbe som stretla Jenny a Emmu. Mali zrak upretý na samozrejme Hyunjinovi. Prechádzala som okolo nich, tak som niečo povedala nech ich trošku 'naštartujem'. Šibalsky som sa usmiala.

„Neslintajte. Ja som tá, čo má jeho číslo.” pozreli prekvapene na mňa, no ja už som len šibalsky na ne pozrela a zakývala na rozlúčku.

Sadla som si na miesto a čakala na hodinu. Hyunjin ešte neprišiel do triedy, asi šiel na záchod. Ach! Čo sa zaujímam,kde je Hyunjin.

Mala som ešte čas, a tak som šla na wc aj ja. Vyšla som z triedy a čo nevidím. Hyunjin. No zrovna do niekoho narazil. No nie niekoho ale hlavného debila našej triedy a vôbec nevyzeral nadšene. Po tom čo mu povedal v triede to nebude teraz lepšie, práveže horšie.

„Kukaj sa kam kráčaš t- Oh, to si ty? Aké milé prekvapenie.” povedal so šibalským úškrnom.

„Nevieš čo som ti povedal v triede? Asi nie. Tak ti to teraz pripomeniem.” strčil ho a sotil na zem. Ja som len z opodiaľ pozerala s hnevom.

Naklonil sa k nemu k zemi. Chytil ho za vlasy a prinútil ho pozrieť sa naňho.

„Dávaj pozor čo hovoríš a robíš. Číňan.” už som videla ako si chystá rukou mu streliť facku. Rozbehla som sa tam a z celej sily som ho zhodila na zem. Pozrela som na Hyunjina, ktorý mal vystrašený výraz. Rýchlo sa postavil, chytil ma za ruku a utekali sme odtiaľ.

Vbehli sme do miestnosti, kde majú upratovačky veci. Zadýchane som sa oprela o stenu a podorela o kolená. Mala som zavreté oči, tak som len počula nejaký šuchot. Otvorila som oči a pozrela na Hyunjina. Sedel ma zemi opretý o stenu s tvárou v dlaniach.

Čupla som si k nemu. Odstránila som ruky z jeho tváre a on ju hneď odvrátil.

„V pohode?” spýtala som sa. Len prikývol.

„Máš teraz problém, vieš o tom?” pozrel na mňa.

„Čo už.” mikla som ramenami.

„Ale to nie je dobré Emily. Bude ti robiť zle kôli mne. A to ja nechcem. Mám problémy já a teraz už aj ty.” sklonil hlavu a prehrabol si vlasy.

„A vieš o tom, že mne nie nepríjemné pozerať sa na to jak ti henten idiot robí zle?” povedala som svoje.

„Tak odtiaľ odíď a nepozeraj sa.” povedal rozkazovacím tónom a pozrel na mňa.

„Človek chce pomôcť, ale asi to bolo na nič.” postavila som sa s upreným pohľadom naňho a potom som odtiaľ odišla s tresknutím dverí.