Chladné srdce

16. Kapitola

Celá nedočkavá som išla otvoriť tú obálku, ale Jonathan ma chytil za ruku. Obálku mi zobral a položil ju na stôl. Škaredo som naňho zazrela a on sa usmial.

„Najprv sa najeme."

„Zbláznil si sa? Chcem si to prečítať hned."

„Prečítaš si to potom. Takmer celý deň si nič nejedla." 

Kým som stihla niečo namietnuť už ma ťahal do kuchyne. Sadla som si na stoličku a podoprela si hlavu. Sledovala som Jonathana ako sa tam motá. Evidentne niečo hľadal. Nakoniec to vzdal a redšej spravil špagety. Ani by som neverila, že ich môže spraviť tak dobre. Urobil k nim perfektnú omáčku. Spolu sme sedeli a jedli. Potom sa k nám pridala Becca s Thomasom. Becca to stále chválila a Thomas len krútil očami. Do úst som si dala poslední kúsok. Vypila celý pohár minerálky a ihneď som vykročila do obývačky. Jonathan bol razom pri mne a otočil ma k sebe.

„Co zas? Už som jedla."

„Ja viem."

Zadívala som sa na neho a v tom mi to doplo.

„Ty nechceš aby som si to prečítala? Tak načo si mi to dával?"

„Musel som ty to dať, len čo keď ty napísala niečo strašné?"  

„Hned to zistíme, pretože idem poň a ty ma už nezastavíš." usmiala som sa na neho a vykročila

Predtým som sa ale otočila a uvidela Beccin zvedavý výraz. List bol presne tam kam ho Jonathan položil. Najviac ma zaujala ta škatuľka. Zobrala som ju do rúk a otvorila. Vnútri bol prívesok v tvare srdca. Bol celý strieborný, pokrytý vzorom. Zobrala som ho do rúk. Pripadal mi akýsi chladný. Pomaly som ho otvorila, ale bol prázdny. Vôbec som nechápala prečo mi dala prázdny prívesok. Mohla tam dať nejakú fotku. Pomyslela som si. Vrátila som ho naspäť do škatuľky a zavrela ju. Položila som ju na stôl a zobrala som si list. V tom prišiel do obývačky Jonathan. Sadol si vedľa mňa a uprel na mňa tie svoje krásne oči.  

„Tak ho už otvor." pobádal ma

Otvorila som obálku a vnútri ma čakali celkom tri listy a ešte jedna malá obálka. Všetko som to vybrala a položila na pohovku. Listy boli očíslované. Zobrala som si teda prvý list kde bola jednotka. Jonathan to nechápal. Ja som len mykla plecami a otvorila ten list. Stálo tam.

28.3.1995

Dnes som porodila Lauren. Bola taká krásna. Oči mala po otcovi, ale jej malé hnedé vlásky po mne. Sestrička mi ju podala na ruky. Môj úsmev zamrzol. Bola krásna, ale ja som ju nechcela. Zničila mi život už len tým, že sa narodila. Odvrátila som od nej pohľad a vtom prišiel Joseph. Mračil sa na mňa a zobral mi ju z rúk. Presne som vedela na čo myslí. Bolo ťažké sa pár dní čo som sa vrátila z nemocnice pretvarovať, že ju mám rada, ale keď odišiel do práce ignorovala som ju. Stále plakala a kričala. Bolela ma z nej hlava. Rýchlo som ju nakŕmila a položila naspäť do postieľky.

14.6.2000

Lauren už má päť rokov. Joseph chodí do práce a vyhýba sa mi. Venuje sa len jej. Tým som ju začala neznášať ešte viac. Celé dni sa s ňou hral a zabávala ju. Keď odišiel do práce vždy prišla za mnou a v ruke držala bábiku. Poslala som ju preč nech sa hrá sama. Jej smutné oči sa na mňa pozerali a mňa bodlo pri srdci. Nemohla za to, ale ja som si nevedela pomôcť. Nechcela som ju a chcela som jej to dať pocítiť.