Chladné srdce

24. Kapitola

V kuchyni ma čakali raňajky. Otec sedel za stolom a čítal noviny, zatiaľ čo Jessica umývala riad. Obidvoch som  pozdravila a sadla si za stôl.

„Jonathan už jedol?" spýtala som sa otca

„Kdeže ten ešte spí."

Na perách mi pohrával úškrn. Presne viem, ako ho zobudiť. Keď som dojedla pobrala som sa do kúpeľne. Umyla som si tvár a vyčistila zuby. Jessica mi dala nejaké to svoje oblečenie. Prezlečená som išla zobudiť Jonathana. Potichu som vstúpila do jeho izby. Bola tam tma a on pokojne oddychoval. Pomaly som prešla okolo postele. Keď som sa otočila upútala ma fotografia. Chcela som sa na ňu pozornejšie pozrieť, ale Jonathan po mne skončil. Od laku som vykríkla. Obaja sme spadli na posteľ a on sa začal smiať.

„Zase si ma chcela budiť?"

„Hej, ale prekazil si mi to." uškrnula som sa

„Asi mi neuveríš, ale čakal som to."

„Tak už vstaň. Dole máš raňajky a za chvíľu vyrážame."

„Dobre, ale až za chvíľu."

Pozrela som sa naňho nechápavým pohľadom. Pritiahol si ma bližšie až sa ocitol nado mnou. Perami mi zablúdil na krk a postupoval vyššie. Rukou mi vošiel pod tričko a mne z úst unikol ston. Jeho pery som pocítila na svojich. Začal ma jemne bozkávať. Rukami som nahmatala jeho tričko a chcela mu ho vyzliecť. S úsmevom na mojich perách mi vždy ruky odtiahol.

„Co by si pomyslel tvoj otec?" usmial sa

Vlastne aj mal pravdu. Môjmu otcovi by sme to asi ťažko vysvetlili slovami „o nič nešlo" Ešte hodnú chvíľu sme sa naťahovali a bozkávali. Cítila som, že chce viac. Aj ja som chcela, ale otec je v dome a kedykoľvek by mohol otvoriť dvere. Nakoniec sme zišli dolu schodmi a Jonathan sa išiel najesť. Jessica niečo balila do ruksakov. Rozhodla som sa jej pomôcť a Jonathana nechala so svojim otcom.

Prichystaný sme vyrazili. Vonku nebolo až tak veľmi horúco čo bolo fajn. Zdá sa že otec ako sprievodca je vynikajúci. Vždy nám s ľahkosťou predstavil každé miesta kadiaľ sme prešli. Doteraz som nevedela ani kde pracuje on a Jessica.

„Inak kde pracujete?" spýtala som sa ich

„Ja pracujem ako sekretárka a Joseph pracuje na univerzite."

„Páni to by som nepovedala."

„Tak ďakujem." povedal otec a otočil sa

Naša ďalšia zastávka bola Basilika di San Nicola. Bola to miestna pamiatka Talianska. Baziliku tvoril vysoký štít s vežami po stranách. Vstup bol skvelý. Na dverách boli rôzne reliéfy. Čiastočne tam boli antické prvky. Všetci sme vstúpili dnu a preskúmali skoro všetko. Pamiatky ma vždy lákali. Boli zaujímavé a mali peknú históriu. Prejsť všetky miesta nám trvali približne dve hodiny. Bola som unavená a hladná. Otec nás pozval do jednej známej talianskej reštaurácie. Bolo to len pár blokov od Baziliky. Keď sme dorazili myslela som, že niekoho zaškrtím.

„Toto bolo podľa vás pár blokov?"

Vyčerpaná som sa posadila na stoličku. Sedeli sme na terase. Bol odtiaľ pekný výhľad na okolie. Otec sa smial pozerajúc do jedálneho lístka.

„Fajn. Aspoň, že sedím a môžem sa konečne najesť."

„Vyberiem nám?" spýtal sa Jonathan

„Nie, nie."

„Aj tak tým názvom nerozumieš."

„A ty snáď hej?"

„Niektorým."

„Tak fajn je to na tebe, ale hlavne objednaj vodu."

Otec objednal nápoje. Ani nie o minútku bol pri nás čašník. Ihneď som schmatla pohár a začala piť. Bola som totálne smädná. Ako prvý dostali jedlo otec a Jessica. Len som nad ich porciami vyvaľovala oči.

„Morské plody? Vážne? Čo s tým všetci majú?"

„Sú vynikajúce Lauren."

„Stále na ne frfle. Hlavne že ustrice ty chutia." ozval sa Jonathan

„Co si vlastne objednal nám?"

„Niečo čo ty bude určite chutiť."

Keď som sa otočila čašník prichádzal k nám aj s pizzou. Vydýchla som si myslela som si, že objednal zase niečo čo by sa mi nepozdávalo. Hned ako ju položil na stôl začali sa mi zbiehať slinky. Vzala som si kúsok na tanier a začala jesť. Najedený sme zastali ešte sedieť a vychutnávali si výhľad.

Prechádzali sme po rôznych miestach a pozerali si okolie. Taliansko ako krajina sa mi začína páčiť čím viac a viac. Otec nás zaviedol ešte na hrad Castello Svevo. Bola to naša posledná zastávka po dnešnom dni. Hrad bol obyčajný, ale zato pekný. Bolo tam mnoho turistov, ktorý ho obdivovali presne tak ako ja. S Jonathanom sme sa celú tú dobu, čo sme prechádzali hradom držali za ruky. Našťastie to môjmu otcovi nevadilo. Aspoň niečo. Jessica nám za tú dobu stihla spraviť hned niekoľko fotiek. Keď sme prechádzali okolo jednej miestnosti sprievodca nám rozprával rôzne historky.

Po takmer náročnom dni sme sa vrátili domov. Jessica každému spravila čaj a všetci sme si posadali do obývačky. Pustili sme si komédiu kde sme sa poriadne nasmiali. Otca som presvedčila, že dnes s Jonathanom prespíme na hoteli, pretože tam máme naše veci. Nakoniec povolil a ja som ho s radosťou objala. Rozlúčili sme sa a vyrazili. Cesta nám trvala ako minule. Hodinku. Keď sme dorazili na našu izbu ihneď som sa pratala do kúpeľne. Sprcha po dnešnom dni mi náramne prospela. Osprchovaná som sa išla obliecť. V telefóne som si našla správu od Becci. Písala, že sa majú perfektne. Jonathan medzitým vošiel do izby a ľahol si vedľa mňa. Začali sme sa bozkávať a on mi pomaly vyzliekal tričko.

.....................................

V Taliansku sme už vyše týždňa. Každý deň, ktorý som tu strávila bol perfektný. S Jonathanom sme sa každý večer chodili niekam prejsť. Otec sa mi každý deň venoval a obklopoval ma svojim humorom. Moji bratia Simon s Andy sú naozaj podarený. Vyklebetia všetko. Spoznávali sme sa a ja som si ich obľúbila. Cítila som sa uvoľnená a šťastná. Každým dnom som prestávala myslieť na to čo sa mi stalo. Listy od svojej mamy som si rozhodla nechať. Jessica bola tiež skvelá. Dobre som si s ňou rozumela. Raz sme si spravili len deň pre seba. Teraz sedím v letiskovej hale a s Jonathanom čakáme na let do Grécka. Ako Jonathan očakával jeho rodičia za nami prídu až o tri dni neskôr. Vôbec nám to nevadilo, aspoň môžeme tráviť čas spolu. S otcom som sa rozlúčila doma. Povedal, že vybaví všetko potrebné, aby som sa k nim mohla nasťahovať. Dokonca Andy aj so Simonom mi začali vyberať farbu mojej izby. Jonathan bude žiť v Taliansku tiež. V New Yorku nemá aj tak veľa priateľov. Radšej zostane so mnou. Ponúkol Thomasovi a Becce či by nebývali s ním. Súhlasili. Takže nakoniec budeme všetci spolu.

„Lauren už ideme."

„Fajn."

Obidvaja sme vstúpili do lietadla. Bolo tam pomenej ľudí a skoro žiadne deti. Usadili sme sa na naše miesta. Ako vždy mi zaľahlo v ušiach. Oknom som sa pozerala na miznúce sa Taliansko. Ale zároveň aj na svoj domov a rodinu.

Takže tu je predposledná časť. O také tri dni pridám ďalšiu poslednú.