Chladné srdce

22. Kapitola

S utvorenými ústami som pozerala na Jonathana. On sa len škeril a čakal ako zareagujem. Silno som ho objala a hlavu zaborila do jeho ramena.

„Ďakujem." zašepkala som

„Nemusíš ďakovať, chcel som to spraviť už dávno, ale Becca vravela nech počkám na tvoje narodeniny."

Bola som naozaj šťastná. Konečne uvidím svojho otca. Let potrvá asi štyri hodiny. Schúlená pri Jonathanovi som sa pozerala na oblaky. Po dvoch hodinách letu sme sa išli najesť. S Jonathanom sme sa premiestnili do zadnej časti lietadla. Sadla som si na pohovku a Jonathan priniesol čaj a pizzu. Pizza mi chutila bola to moja obľúbená. Najedená som popíjala čaj. Po celom tom dni som bola už unavená. Jonathan ma prikryl do deky a pritiahol si ma bližšie. Oprela som sa o neho a zaspala.

Zobudila som sa na to, že klesáme. Jonathan ma objímal a spal. S úsmevom na perách som sa na neho pozrela. Vyzeral tak chutne keď spal. Jemne som ním potriasla, aby som ho zobudila. Keď sa stále neprebudil zvolila som inú taktiku. Perami som prechádzala od jeho krku až k perám. Usmial sa a zvalil ma pod seba. Ja som sa len chichotala, pretože ma začal štekliť.

„Dosť." povedala som pomedzi smiech

„Takže ty ma takto budíš?"

„Jonathan musíme sa pripútať už sme tu."

Prestal a pomohol mi vstať. Obaja sme sa pripútali a lietadlo začalo klesať intenzívnejšie. Cítila som ako mi zaľahlo v ušiach. Bolo to dosť nepríjemné. Lietadlo konečne pristálo a mi sme mohli vystúpiť. Počasie ma prekvapilo. Bolo horúco a to dosť. Jeden chlapík nám vyberal batožinu a Jonathan išiel niečo vybaviť. Po chvíli bol pri mne. Zobrali sme si svoje kufre a mierili na letiskovú halu. Vnútri bolo kopu ľudí, ktorý sa niekam chystali. Rýchlo sme prekĺzli pomedzi nich a zamierili von. Čakalo nás tam auto aj so šoférom. Batožinu nám naložil do kufra. Všetci sme nastúpili do auta a vyrazili.

„A teraz ideme?" spýtala som sa Jonathana

„Do hotela. Za tvojim otcom by sme mohli ísť zajtra. Mali by sme si o dýchnuť po tom lete."

„Máš pravdu." usmiala som sa a preplietla som si s ním prsty

Hotel bol veľkolepí. Recepcia bola ponorená do moderného štýlu. Jonathan nás zaregistroval a hned nato nám recepčná podávala kartu od našej izby. Následne nato sme nastúpili do výťahu. Izbu sme mali až na piatom poschodí. Bola som v celku nesvoja. Neznášam výťahy. Keď výťah zastal vystúpila som ako prvá. Ocitli sme sa na veľkej chodbe. Už som si myslela, že tu našu izbu nájdeme asi ťažko. Zdá sa že Jonathan vedel kde je. Zamieril doľava a zastal pri dverách s číslom 290. Pomaly prešiel po zámke a dvere cvakli. Vstúpili sme dovnútra a čakala nás tam aj naša batožina. Tá izba mi vyrazila dych. Bola priestranná. Všade naokolo boli svetlá, ktoré ju osvetľovali. Kúpeľňa bola z mramoru. Nachádzali sa tam dve umývadlá a obrovská vaňa spolu so sprchovým kútom. Ďalej sa nachádzala niečo ako obývačka. Bola tam biela pohovka a na stene telka. Kúsok ďalej sa nachádzala už len spálňa. Osvetľoval ju veľký luster. Posteľ bola obrovská s krémovými obliečkami. Stále dookola som si všetko prezerala. Jonathan len stál a sledoval ma. Nikdy som nebola v takomto hoteli.

„Páči sa ti tu?" spýtal sa ma

„Veľmi."

„Pod pôjdeme sa vybaliť."

Vybaľovali sme všetky naše veci a ukladali ich do skrine. Keď sme boli hotový vybrala som sa ako prvá do sprchy. Keď som vošla do kúpeľne Jonathan stál pred zrkadlom a škeril sa na mňa.

„Daj si odchod."

„Aj ja som sa práve chystal osprchovať."

„Tak to máš smolu."