Chladné srdce

21. Kapitola

Túto časť venujem trazy636 :)

Všetko ubiehalo veľmi rýchlo. Ani som sa nenazdala a už bol koniec školy. Celý ten čas som sa vyrovnávala s pohrebom a všetkým čo sa stalo plus som tvrdo makala na známkach. S Beccou som trávila minimum času. Zatiaľ čo s Jonathanom som bola skoro stále. Všetko, ale prebehlo hladko a úspešne som dokončila strednú. Teraz na mňa čakajú už len prázdniny strávené s mojimi priateľmi.

Becca na mňa čakala pri vchodový dverách, zatiaľ čo ja som si obliekala nové šaty, ktoré mi kúpila na moje dnešné sedemnáste narodeniny. Boli z veľmi príjemného materiálu. Tmavomodré bez ramienok nad kolená. Za ten čas som si aj zvykla na jej štýl obliekania. Tie šaty mi sadli ako uliate. Dokonale zvýrazňovali moju štíhlu postavu. Obula som si čierne lodičky a išla som za ňou, aby mi nepílila uši ako veľmi mi to trvá.

„No konečne."

„Klud aj tak som zvedavá čo ste na mňa narafičili."

To že mi chystajú nejaké narodeninové prekvapenie som sa dozvedela od Jonathana. Dlho som z neho ťahala či pre mňa niečo chystajú, nakoniec sa mi podarilo zistiť, že predsa len majú pre mňa prekvapenie.

S Beccou sme vyšli von. Oblial ma studený vietor a po tele mi prebehli zimomriavky. Becca mi išla zaviazať oči čiernou látkou. Ja som len prevrátila oči a ona s úsmevom mi zaväzovala tú látku okolo hlavy. Pomohla mi nastúpiť do auta a ja som už len počula ako ho naštartovala.

„Je to ďaleko?" spýtala som sa

„Nechaj sa prekvapiť."

„Jejda."

Rukou som stále klepkala po skle. Išli sme krátko. Becca zastavila auto a pomohla mi vystúpiť. Vonku bol stále studený vietor. S Beccou sme vošli do nejakej budovy. Pocítila som to, pretože už mi nebola zima, ale teplo.

„Teraz ťa tu chvíľu nechám stáť." povedala

„Zbláznila si sa? Môžem si to dať aspoň dole?"

„Nie."

Počula som už len jej kroky ako sa vzďaľuje. Stála som tam a čakala. Niekto vstúpil do miestnosti a zozadu ma objal. Látku, ktorú som mala na očiach mi pomaly rozväzoval. Pomaly som otvorila oči a porozhliadala sa po miestnosti. Vyzeralo to tam neutrálne, akoby som stála na chodbe. Otočila som sa a zbadala Jonathana. Pristúpil ku mne a pobozkal ma na pery. „Všetko najlepšie." povedal pomedzi bozky. Zobral ma za ruku a viedol ma cez dlhú chodbu. Osvetľovalo ju len slabé svetlo. Zastavil sa pri väčších dverách a pozrel na mňa. Ja som sa len usmiala a on otvoril dvere. Dnu som vkročila ako prvá. Bola tam totálna tma. Keď som sa otočila na Jonathana nikde ho nebolo a dvere, ktorými som vošla dnu boli zavreté. Nemám rada tmu. V tejto chvíli som sa trochu bála. Zrazu sa rozsvietili svetlá. Musela som na malú chvíľu zavrieť oči. Potom som už len počula krik a pokrikovanie všetko najlepšie. Miestnosť bola veľká. Všade som videla kamarátov zo školy. Všetci ma objímali a blahoželali mi. Pristúpil ku mne Jonathan a škeril sa ako slniečko.

„Prekvapená?" spýtal sa

„Áno, ale prečo som mala zaviazané oči? A čo tá tma?"

„Napätie." usmial sa a podával mi ruku

Viedol ma na parket a začali sme tancovať. Po chvíle sa k nám všetci pridali. Po tanci sme si sadli k stolu. Jedlo, ktoré nám priniesli bolo výborné. Samozrejme nechýbali ani ustrice. Skoro s každým som si musela ísť zatancovať. Bola som unavená, ale šťastná za takúto oslavu, nikdy som nemala takú veľkolepú, vlastne som nemala skoro žiadnu. Jonathan mi zakázal veľa piť. Neveriacky som sa na neho pozerala. Vravel, že má pre mňa ešte jedno prekvapenie a chce aby som zostala triezva. Sľúbila som mu, že ho poslúchnem aj keď nerada. S Beccou som sa mohla konečne porozprávať. Smiali sme sa a boli sme v dobrej nálade. V ruke som držala už štvrtý pohár šampanského. Jonathan ku mne pristúpil a spýtal sa.

„Koľký?"

„Len druhý."

„Neoklameš ma Lauren. Nezabudni, že ťa sledujem."

„Čože?"

Zaškeril sa na mňa a zasa ma ťahal na parket. Tentokrát sme tancovali na pomalšiu pesničku. Jonathan ma objímal a moja hlava spočívala na jeho ramene.

„To je ten prívesok od tvojej mamy?"

„Hej."

„Dala si tam nejakú fotku?"

„Áno."

„Ukážeš mi ju?"

„Pamätáš sa ako mi písala, aby som tam dala fotku toho koho mám rada? Tak som tam dala toto."

Odopla som si náhrdelník a podala mu ho do ruky. Otvoril prívesok a zahľadel sa na fotku kde sme boli spolu. Smiali sme sa a vyzerali šťastne. Na druhej strane som zasa bola na fotke s Beccou. Obidvaja pre mňa znamenali veľa. Pozrela som sa mu do očí a videla v nich že je šťastný. Náhrdelník mi nasadil na krk a následne nato ma objal. Úplne som sa v jeho náručí uvoľnila. Oči sa mi naplnili slzami, ale potlačila som ich. Nechcela som teraz plakať. Večer prebiehal v dobrej nálade. Všetci sme sa zabávali a tancovali. Niektorý boli buď vyčerpaný, alebo opití. Becca sa zatiaľ držala, ale Thomas vypil už veľa panákov. Neustále ho mala na očiach a sledovala ho. Strašne som sa na tom smiala. Nakoniec si našla chvíľku aj na mňa.

„Mám pre teba ešte jeden darček." usmial sa

„Veď už si mi jeden dala."

„Ja viem ale...."

Už som nič nepovedala a strkala mi malú krabičku do ruky. Musím uznať, že to zabalila veľmi dobre. Konečne sa mi podarilo krabičku otvoriť. Bol v nej strieborný náramok s nápisom The Secret.

„Ďakujem."

„Nieje zač. chcela som ty ešte povedať, že na druhý týždeň odchádzam."

„Čože? Kam?"

„Bože neplaš sa. Neodchádzam navždy. Idem s rodičmi na dovolenku a presvedčila som ich aby Thomas išiel s nami. Chcela som vziať aj teba, ale Jonathan má pre vás iní program. Práve teraz ide k nám."

Ukázala prstom a ja som sa otočila. Bol prezlečený a v ruke držal ruksak.

„Deje sa niečo?"

„Chod sa prezliecť, niekam ideme."

Zobrala som si ruksak a išla sa prezliecť. Bolo tam klasické tričko a džínsy. Nechýbali ani tenisky. Prezlečená som sa vrátila naspäť. Becca aj Thomas sa so mnou rozlúčili. Vôbec som nechápala. Jonathan ma už ťahal k východu. Vonku začalo pršať. S Jonathanom sme nastúpili do auta a on naštartovala a vyrazili sme ani neviem kam. V polovici cesty auto zastavil akoby na niečo zabudol. Z vrecka vytiahol zasa tú šatku.

„To myslíš vážne?"

„Áno je to predsa prekvapenie."

Otočila som sa mu chrbtom a on mi ju nasadil. Tentoraz sme išli dlhšie. Jonathan zastavil a celú cestu ma viedol. Ani neviem kam. Trochu sme aj zmokli. Nechápala som prečo sme museli ísť peši keď prší.

„Teraz pozor. Sú tu schody."

Pomohol mi vyliezť po tých pár schodoch a posadil ma do kresla. Počula som slabé buchnutie. Asi dverí. Jonathan si sadol ku mne a pripútal ma. Počula som už len hukot. Počkať lietadla?

„Jonathan chcem si to dať dole."

„Ešte nie."

Po chvíli ma odpútal a dával mi šatku dole. Očami som blúdila po malom, ale zato dobre zariadenom lietadle.

„Co to má byť?"

„Lietadlo." uškrnul sa

„Kam ideme? Veď nejsom ani zbalená a čo pas. A odkiaľ si zohnal osobné lietadlo?"

„Len pokoj. Becca ťa zbalila a pas máš. Lietadlo patrí mojim rodičom. O všetkom vedia."

„O všetkom?"

„Áno, práve sedíš v lietadle, ktoré ide do Talianska. Čiže ty ideš za svojim otcom. Všetko najlepšie."