She feel first, but he feel harder

~3.~

Flashback Julie
Apríl 2020

„naozaj si to mysliš" zasmiala som sa. „ano naozaj" ocko mi vždy vedel zlepšiť náladu. Rada som ho sledovala ako kreslí obrazy. Vzdy ich kreslí v prirode a ja som ho vždy pri tom rada pozorovala. Vždy som sa od neho vela naučila a dokázala som pri nom sediet aj hodiny a rozpravat sa s nim. Raz ma ale prekvapil „co je medzi tebou a Brycom?" Pozrela som sa na neho so zamračenimi očami. Rodičia predsa nemusia vediet vsetko. „ako to myslíš?? Nič" povedala som čo ma prvé napadlo. Samozrejme že som si priala aby medzi nami niečo bolo. Priala som si to celý život, od kedy som ho prvý krat videla. Moje srdce mu nedokazalo povedat nie. „aha dobre, pomýlil som sa. Asi tie pohlady venuješ niakemu inemu fešákovi"  pousimala som sa a nevedela čo na to povedať. Pretoze je to pravda. Vždy ked som mohla pozerala som sa na neho. Na jeho oci či usmev. To už bolo jedno. Nečakala som že si to okolie všimne a Bryce nie.. „a ako to vidí on?" Opýtal sa ocko. „neviem" odpovedala som. „vždy pozeraj na krajinu ako na celok nie ako na časti z nej" nerozumela som tomu. „lebo vieš, malba je viac než len sučast všetkych častí, luka je viac než len trava a kvety." Divne som sa naňho pozrela. „a aký to má súvis s Braycom?" Naozaj som nerozumela. „veľký, a to nie len s Braycom ale aj s hocikým iným. Pozeraj sa na to ako to vidí on, je to veľmi dôležité, lebo ak sa pozeráš iba na seba a na to čo cítiš ty, tak nikdy nebudeš vediet ako to cíti on a možno sa ti bude zdať že to cíti rovnako, ale opak môže být ľahko pravdou" usmial sa na mna a dalej maloval. V tedy som tomu nerozumela.

V jeden večer ked išlo zapadat slnko som vyliezla na moj strom a zapozerala som sa na krajinu. Bolo tam všetko čo som chcela kedy videt, všetko čo som chcela zažit. Zapamätala som si každy ten pohlad na ten nadherny vyhlad. „Julie, ty čo tam zasa robiš? Nehovoril som ti že tam už chodiť nemás." Z dola, s pod stroma na mna Bryce niečo hovoril. Nevnímala som čo, ale vnímala dom krajinu a...Bryca. On je moja krajina...A vtedy som pochopila, čo mi ocko povedal a ako to myslel.

Koniec Flashbacku
Prešiel okolo mňa Steven. Spolužiak zo základky a Brycov kamarát. Pozrel sa na mňa, zastavil a povedal. „hej Julie, je mi ľúto čo sa stalo tvojmu otcovi. Prajem mu veľa šťastia" povedal a išiel dalej. Robí si so mňa srandu. „Steven!" Obzrela dom sa znova za ním. „čo?!" divne som sa naňho pozrela a vôbec com nechápala. V tuto chvilu som čakala to ako sa začne smiať a hovoriť aká som trúba, ale ono nie. „ty o tom nevieš?" bol udivený. „čo mam vediet? Steven!" Začala som sa báť. Ako to že ja neviem niečo čo on vie. „tvoj otec je v nemocnici"
„čoze!?" V tu chvilu som preživala nahorši okamych v živote. „a od kial to vieš?" Bola som zhrozená. „tvoja mama volala mojej. Mali ísť spolu na kávu, tak to zrušila a povedala jej dvôvod" povedal. Ano jeho mama a moja sú sesternice. „preboha.." bežala som do triedy pre telefón a začala volať mame. Nezdvíha, super. Pobalila som si veci a proste som odišla zo školy. Slzy mi tiekli po lícach ale ja som kráčala rýchlim krokom na autobusovú zastávku. Bola som mozno 150 metrov od zastávky a prešiel okolo mna autobus ktorý mal ísť smerom ku nemocnici. „Bože, nemohla som bežať!?" Pustila som tašku na zem a sadla si na chodník. Viem že druhý nepôjde, najbližšie hodinu ak nie viac. Začala som plakať. Nemala som žiadne tušenie čo sa mohlo stať a mama mi to ani nepovie.
„môžem ti niako pomôct??" Zastavilo predomnou auto a otvorilo okno. Nevnímala som. „ako?" Opytala som sa. „videl som ta utekať zo školy a zrazu tu sedíš na studenom chodníku. Pod sem. Prechladneš Nemam šajnu kto to bol, evidente z mojej školy. Otvoril dvere a podal mi ruku. Chytila som sa a postavil ma. „musí to vyzerať smiešne" zasmiala som sa od hanby. Celá uplakaná, zničený make-up, špinavé rifle of chodníka. „noo troska áno. Keď som ta videl ako utekáš z tej školy z plačom tak mi nebolo všetko jedno" pousmial sa. „a ty si kôli mne ušiel tiež, alebo ma využiješ ako výhovorku ked budeš mat neospravedlnenú hodinu?" Povedľa som. „vidíš to ma nenapadlo" zasmiali sme sa. „ale nie, my dnes mame skrátene vyučovanie. Preto" povedal, kto to vlasne je... „ty si z akého ročníka?" Opýtala som sa. „prepač, my sa vlastne ešte nepoznáme. Som Noah Loski a chodím do tretiaku" usmial sa. „ja som Julie Barker a so druháčka" povedala som. „druháčka? Poznám všetky druhačky a teba som ešte nevidel" divne si ma prezrel. „ja dom ta nová" povedala som. „to si ty?!" S nadšením povedal a ja som prikývla. „tak to ma teší že ta spoznávam. Mám ta niekde odviezť?" Otvoril mi dvere od auta a ja som si sadla. „no mohol by si ak môžes" zatvoril mi dvere a išiel si sadnúť na stranu vodiča. „a kam to bude?" S úsmevom sa opýtal. „do nemocnice"...

„dakujem za odvoz, ušetril si ma od čakania na autobus" pousmiala som sa. „som rád že som pomohol. Nechcela by si niekedy niekde zaisť?" Opýtal sa. Zasa s úsmevov na tvári. Vždy to čo povie, vyznie lepšie ked za tým nahodí milý usmev. „jasne môžeme. Aj teraz by som šla keby bola lepšia situácia" sklonila som hlavu dole. „je mi to ľúto že si sa to dozvedela takto a nech je tvojmu ocovi čokoľvek. Prajem mu rýchle uzdravenie" zdvihla som hlavu a usmiala som sa naňho. Stojíme pred nemocnicou tak už som si odopla pás a.. „počkaj!" Povedal rýchlo a vystúpil z auta. Bežal k mojim dverám a otvoril mi ich. Ja som sa začala červenať a smiať. „dakujem. Si džentlmen" usmiala som sa a vyšla z auta. „tu máš moje číslo. Ked budeš mať čas tak napiš" usmial sa. Zasa. Bože, je strasne milý. Uplne mi zlepšil náladu. „jasne napišem. Ešte raz ďakujem za odvoz, maj sa" usmiala som sa a ocišla. „maj sa Julie" povedal a ja už som sa pýtala v nemocnici na ockove meno aby som vedela kde sa nachádza. Na onkológii? Čože... to není možne. Prišla som tam a videla som tam mamu. Ako tam sedí na stoličke. „mama!" Prišla som za ňou a objala ju. „čo sa deje? Prečo si mi to nepovedala? Kde je ocko?" Mala som toľko otázok... „prečo nesi v škole, Julie!?" Opytala sa naštvané. „to je jedno teraz. Čo sa stalo Otcovi? Viem to od Stevna!" Povedala som. „zlatko...otcovi sa vrátila rakovina..."