Only one signature... 2

34. - prázdno

Je ticho. Okolo nás sa prechádzajú doktory a sestry. Je to priam nekonečné čakanie kým začujeme meno Darling. Chris sedí vedľa mňa zozadu si opiera ruku o moju stoličku a prstom mi hľadí rameno. Netuším ako to zvládneme. Bojím sa toho.

„Jasmína a Christian Darlingovci?" mená sa rozzvučili po celej chodbe.

Neochotne som sa postavila a Chrisovu ruku som tlačila viac ako zvyčajne. Vstúpili sme do konzultačnej miestnosti. Posadili sme sa znova oproti doktorovi.

„Tak? Predpokladám že ste sa pre ten potrat rozhodli, však?" začal.

„Áno. Aby ste vedeli, ak by sme si ho mohli nechať tak to urobíme. Len sú tu problémy." bránila som nás pravdou.

„Chápem. Tak, aby ste vedeli čo sa bude diať. Keďže nie ste tehotná viac ako 12 týždňov je na to určený spôsob. Dáme Vás do narkózy. Postupne Vám rozšírim hrdlo maternice. Tento zákrok je riskantný, hlavne pre neskúsených doktorov. Pracuje sa len pomocou hmatu takže budem opatrný. Riziká sú napríklad rôzne zápaly, krvácanie do brušnej dutiny a podobne. Ale ak prejde všetko bez komplikácií, nemáte sa čoho báť. Viem, že nemáte radi ihly, ale žiaľ to inak nejde. Máte nejaké otázky?"

„Môžem byť pri tom?" predbehol ma Chris.

„So všetkou úctou, je to zákrok takže pokiaľ nie Ste zamestnanec tak budete musieť počkať na chodbe. A po tom ako ju skontrolujeme a jej stav bude stabilizovaný, zavoláme Vás."

„Ale nemusí odísť hneď, však?" vplietla som sa do rozhovoru.

„Nie, môže odísť až keď budete spať. A keď sa prebudíte bude späť."

„A čo ak sa neprebudím?"

„Nemyslím si, že to je to čoho by ste sa mali obávať. Negatívne myšlienky nie sú práve to na čo by Ste mali myslieť. Snažte sa upokojiť. Máte ešte čas. Ak vás smiem požiadať, tak sa vyzlečte a presuňte sa na ordinačné kreslo."

Postavila som sa ale Chris stále sedel. Zabila som ho pohľadom, čím mu došlo aby šiel so mnou.

„Budem plakať. Bojím sa ihiel. Musím ťa držať." varujem ho a počas toho sa obliekam do plášťa.

„Neboj budem tu stále, tak ako aj predtým." odpovedal mi spoza závesu.

Už oblečená v plášti som sedela obkročmo na Chrisovi. Hlavu som mala opretú o jeho rameno a on ma zase hladkal po chrbte počas čakania na doktora.

„Ideš domov a potom prídeš?" prerušila som ticho.

„Hej pôjdem domov, lebo tu umriem. Hneď ako mi zavolajú tak tu prídem a budem s tebou. Neboj to zvládneš." pobozkal ma na čelo. Pusu som mu opätovala na ústa, keď vstúpil doktor do miestnosti.

„Môžem na ňom sedieť kým mi nebude podaná amnézia? Potom by ma položil na kreslo."

„Tak fajn."

Do miestnosti vošla sestra s vraždiacim nástrojom v rukách. Na pokožku mi nastriekala dezinfekciu a rozotrela ju. Už len pri tej vôni sa mi tisli slzy do očí. Natlačila som sa na Chrisovu hruď a škriabla ho po chrbte.

„Nebuďte napätá. Bude Vás to viac bolieť. Snažte sa upokojiť a myslieť na niečo iné, alebo sa rozprávajte." poradila mi sestrička počas toho ako vyťahovala ihlu.

„Miluješ ma?" opýtala som sa Chrisa.

„To je blbá otázka ale áno, pre tvoju spokojnosť. Neboj, držíš sa skvele." pohladil ma po chrbte a pobozkal ma na krk.