Only one signature... 2

19. - rande

Potom nás už len sestrička odprevadila von a spolu za ruky sme odišli.

„Tak sa teším. Už sa neviem dočkať kedy tam budeme!" priam začal pišťať keď sme sedeli v aute.

„Ty sa tešíš na domov? A čo tam? Budeš im musieť povedať novinky." zvážnela som.

„Náhodou sú to tie najkrajšie novinky ktoré som zatiaľ niekedy vedel. A nie. Momentálne sa neteším domov. Veď máme ísť na rande. Zabudla si?" pozrel na mňa a usmial sa.

„To teda že som zabudla. Bože ja krava. Ale veď ja som sa na to ani nepripravila. Nie som nalíčená. Nemám na sebe ani šaty. Ani linky, no nič! Musíme ísť najprv domov. Veď mám len kraťasy a čierny top." začala som vyšilovať.

„Ty nepotrebuješ ani šaty, linky, či už make-up, na to aby si bola dokonalá." chytil ma opäť za nohu.

„Pamätáš ako si mi-" začala som.

„Ju stiahol? Pamätám. Ale aj tak si zaspala, aj bez jednej nohy." začali sme sa smiať.

„Och bože. Prečo som sa do teba musela tak veľmi zamilovať." spokojne som si povzdychla, spolu s úsmevom na tvári.

„Keby len to. Kto by povedal že so mnou skončíš tehotná." tiež sa usmial.

Úprimne odkedy som doktora požiadala o čas na premyslelnie, je úplne iný. Odvtedy sa ani raz neprestal usmiavať. Ani na chvíľku.

....

Po dlhom prehováraní v aute, má predsa len dotiahol na verejnosť. Neznášam ho za to. Ruka sa mi určite potila a verte že to nebolo z toho že tu držím asi najviac sexi muža ktorý tu je. Viacero báb sa pri ňom už zastavilo. Ale on im odpovedal vždy rovnako: Som zadaný, a moje srdce nepatrí len jej. A väčšinou ma hneď potom pohladil po bruchu.

Myslíte že to bolo na nich príliš zlé?
Učíte áno.
Ale buďme úprimný, myslíte si že ma to trápilo.
Ani trošičku.

Sadli sme si za stôl, v jeho obľúbenej reštaurácii. Nikdy som tu nebola. Nepoznám to tu. Ale vyzerá to veľmi útulne. Musia tu variť skvelo. A to nie len podľa vône, ale aj podľa spokojných tváry zákazníkov.

....

„Chcel by som ťa viac spoznať." prehovoril už po tom čo sa čašníčka vzdialila na dostatočnú vzdialenosť.

„Ty mňa? Veď vieš moje najtemnejšie tajomstvá. Čo viac by si chcel poznať." uchechtla som sa a odpila si z drinku. Nebojte, ja ho mám bez alkoholu.

„Ale nie. Viem že toto nie si ty. Chcem vedieť tvoje práve ja. To ako veci cítiš. Pozri ja viem že si to určite mala v minulosti ťažké, ale stále ju chcem vedieť celú. Môžem sa ťa na niečo okolo toho opýtať?" šiel na to pomaly ale prudko zároveň.

„Dobre. Pýtaj sa, ale rešpektuj ak ti nebudem chcieť odpovedať. Prosím."

„Jasné. Dobre, chcel by som vedieť aké bolo tvoje detstvo. Kde si vyrastala ake to bolo a tak. Vždy si vravela o tom období nad 13 rokov ale ja som nikdy nepočul o tom čo bolo pred tým."

„Neviem či je toto práve tá najlepšia téma ktorú si si vybral. Vieš, detstvo bolo pre mňa to najhoršie čo som kedy doteraz zažila. Teda, ak sa to dá nazvať detstvo. Boli tam len problémy. Nič ružové. Takže ak chceš vedieť o tom do akej škôlky som chodila alebo ako sa volala moja kamarátka s ktorou sa kamarátim doteraz, tak to ti nepoviem. Lebo som to nezažila."

„Ako to?"

„No, keď som bola v škôlke nebavilo ma nič. Nikdy som sa nehrala s kockami a už vtedy som počítala príklady. Takže pochopiteľne so mnou nikto nebol. Lebo som bola pre nich nudná."