Prekliate: Doba Harryho Pottera

1. Elixíry

"Prosím všetci sa utíšte! Vítam nových žiakov, pevne verím, že sa vám bude vo vašich fakultách páčiť. Chcel by som Vám len oznámiť zopár zmien v učiteľskom zbore. Elixíry bude učiť profesor Slughorn, ktorý kedysi učil na tejto škole a osobne som veľmi rád, že sa vrátil. Profesor Snape sa ujme miesta profesora Obrany proti čiernej mágii. Po minuloročnom vydarenom vianočnom večierku som sa rozhodol, že tento rok ho zorganizujeme znova, do prípravného výboru sa môžete prihlásiť u hlavných prefektov. Tých poprosím aby rozdali rozvrhy. To je všetko, dobrú chuť!"  z riaditeľovho príhovoru som nebola práve nadšená. Snape už nebude učiť elixíry?! Síce Slizolinu vždy dával len dobré známky a tak neočakával od nás snahu ale dovolím si povedať, že mňa mal rád. Každú hodinu mi dával ťažšie elixíry ako ostatným, videl, že mám potenciál. Po výdatnej večeri sme sa odobrali do izieb. Neverila som vlastným očiam, Pansy už nie je so mnou v izbe. Potešujúca správa. So Sue, Neverou a Doris, mojimi zvyšnými spolubývajúcimi sme si neprekážali. Oni nechali na pokoji mňa a ja zas ich. Pansy bola jediná, ktorá do mňa zapárala. Síce bola o rok mladšia ale dovoľovala si ako keby som bola niečo menej. Vybalila som si veci a zamkla sa do kúpeľne. Dala som si poriadne horúcu sprchu, umyla zuby a ľahla som si do postele. Nastavila som si budík a okamžite som zaspala, len čo som si položila hlavu na vankúš.

Budík nepríjemne zazvonil a ja som vstala z postele. Moje spolubývajúce už boli dávno hore, potrebovali sa vyfintiť, čo ich oberalo o vzácny čas. Ja som sa nemaľovala a ani som nestrávila hodiny vyberaním oblečenia. Vošla som do kúpelne a opláchla si tvár. Pozrela som sa na seba do zrkadla. Vždy sa mi páčila farba mojich očí, boli výrazne zelené, čo kontrastovalo s mojimi čierno čiernymi vlasmi, ktoré som si prečesávala. Premýšľala som či si ich už nedám ostrihať, siahali pod lopatky a na môj vkus boli až príliš dlhé. Hodila som na seba čierne tričko a obyčajné čierne rifle a zbehla do Veľkej siene.Sadla som si ku svojmu stolu a zobrala som si cereálie. Cez prázdniny som si na to dosť zvykla, moja mama si ich dávala každé ráno a nanútila ich aj mne. Kým som jedla, všimla som si, že pri Chrabromilskom stole je nejak rušno. Najprv sa smialo len pár študentov a v ich strede sedeli Fred a George. Boli len dve možnosti, buď povedali niečo neskutočne vtipné alebo vymysleli nejaký žartík, pravdepodobne na úkor študentov z ostatných fakúlt. Nakoniec sa už smial celý Chrabromilský stôl a všimla som si aj zopár pohľadov k nášmu stolu. Takže žartík. Pozorne som obzerala a potom som si to všimla. Nejaký prváčik pri našom stole sa načahoval po jedlo, pritom musel trochu podvihnúť aby dočiahol na druhý koniec stola. On sa síce od lavice odlepil ale jeho habit nie. Nevšimol si to len vďaka tomu, že habity sú dosť dlhé. Takže nás prilepili. V duchu som premýšľala aké zaklínadlo by sa dalo použiť aby som si pri vstávaní neroztrhla rifle. Našťastie som o podobných lepiacich zaklínadlách už čítala a tak som ľahko dokázala vyriešiť túto situáciu. Chvíľu som premýšľala či by som nemala odkliať celý Slizolinský stôl ale rozhodla som sa, že nepokazím srandu a tak som odkliala len svoje miesto. Už som dojedla tak som vstala, samozrejme bez roztrhnutia riflí a pomaly odchádzala z Veľkej siene. To ticho, ktoré nastalo pri Chrabromilskom stole bolo veľmi zábavné, škoda, že som nemohla vidieť ich výrazy. Uprostred schodiska ma chytila čiasi ruka. Otočila som sa a stál tam Fred Weasley a užasnuto na mňa hľadel.  "Ako to, že sa ti nič nestalo?"  ticho sa ma opýtal. Vrúcne som sa naňho usmiala.  "Všimla som si, že habit jedného prváka je prilepený. Ostatné som si domyslela."

"Si šikovná. Ako sa voláš?"  Fredov výraz sa zmenil. Už sa na mňa usmieval chlapčenským úsmevom. Musím uznať, že veľmi pekným.  "Maya."
"Ja som..."
"Fred. Ja viem."  znova sa tváril prekvapene. Výrazy jeho tváre sa menili po každej mojej vete, musela som sa tomu zasmiať.  "Ako vieš? Možno som George."  jeho meno bolo známe všetkým, samozrejme aj mne, aj keď som nebola spoločenský typ.  "Tvoje a vlastne aj tvojho bratove žarty sa týkajú aj mojej osoby."  našťastie ja som bola dosť inteligentná a všímavá na to aby som sa im vyhla.  "No áno ale všimol som si, že teba sa nám zatiaľ nachytať nepodarilo. Ale ako si vedela, že ja som Fred." bola pravda, že si boli veľmi podobný, no aj napriek tomu som dokázala rozlíšiť jedného od druhého. Z každého vyžarovalo niečo iné. "Proste som to vedela."