Prekliate: Doba Harryho Pottera

10. Spolu

Takže tu je nová kapitola, užite si ju. Ospravedlňujem sa, že ja taká krátka ale obsahuje čo treba. ;)

Pobozkať? Nič iné na svete nechcem viac, ako to aby ma Fred už konečne pobozkal. 
"Musíš." povedala som jednoducho. Pritiahol si ma bližšie a priložil svoje pery na tie moje. Najprv to bol len letmý, trochu neistý bozk, ale potom sa v ňom niečo prebudilo. Pritiahol si ma ešte bližšie a jazykom mi prešiel po spodnej pere. V tej chvíli sa mi úplne rozleteli myšlienky, jediné čo som dokázala vnímať bol Fred. Vošla som mu rukami do vlasov a začala mu oplácať bozky oveľa energickejšie ako by som chcela. Ten pocit bol neopísateľný. Boli sme spolu dokonale zladený, všetko bolo jednoducho úžasné. Takto mal vyzerať môj prvý bozk a nie ako ten s... Prestala som mu bozky oplácať. Trochu sa začudoval, tak som mu dala rýchly bozk aby vedel, že je všetko v poriadku. Navonok možno bolo ale vnútri, zaplavil ma taký smútok, že som skoro neudržala slzy. Nemohla som uveriť, že ma ten kretén Draco okradol o prvý bozk.  
"Maya? O čom premýšľaš?" Fred ma jemne hladkal po chrbte. 
"O tom, že nechcem odísť." V skutočnosti som naozaj nechcela odísť ale musela som. Za chvíľu sa skončí zápas a ja by som nemala byť v Chrabromilskej klubovni. Fred ma išiel odprevadiť ku obrazu. Asi mi chcel dať len takú malú a nevinnú pusu na rozlúčku ale nejak nás to obidvoch chytilo a nemohli sme sa od seba odtrhnúť. Zrazu ma odtiahol a pozeral sa na mňa takým rozvášneným pohľadom. Vlasy mal strapaté a dýchal veľmi ťažko. 
"Mala by si ísť, kým ti ešte dovolím odísť." pustil ma a ja som sa zvrtla na odchod. Nie preto, že potom by ma už nebol schopný pustiť preč ale preto, že potom by som už nebola schopná odísť.

Ráno som na chodbe stretla Hermionu. Vyzerala, že sa niekam ponáhľa. Večer som premýšľala či jej poviem, čo sa stalo s Fredom, o Dracovi som jej povedať nemienila. 
"Ahoj, mohli by sme sa stretnúť v knižnici?" súhlasila a utekala na hodinu. Ja som sa na tú svoju pobrala ležérnym krokom. Keby tu nebolo toľko ľudí asi by som si začala pískať.

"Tak čo máš nove? Alebo čo je také súrne, že si sa dnes so mnou chcela stretnúť?" Hermiona vždy vedela, keď som jej niečo chcela povedať. 
"No mám takú menšiu novinku." trochu som sa usmiala pri spomienke na Freda. Hermiona si to všimla, ako vždy. 
"No už aj minule som ti vravela, že začínam niečo cítiť k Fredovi." ani ma nenechala dohovoriť. 
"Takže teraz už vieš, že k nemu niečo cítiš. Tak radšej by si sa mala rozprávať s ním, nie so mnou." Toto jej skákanie do reči bolo niekedy veľmi otravné. 
"Už som sa s ním rozprávala, preto sa teraz rozprávam s tebou." ozrejmila som jej situáciu. 
"Takže?" nevedela sa dočkať čo jej poviem. 
"No prišla som za ním aby sme sa porozprávali, pretože raz som mu ušla."   
"Ušla?" chápala som Hermionin zmätok. 
"No, zabávali sme sa a proste sa niečo stalo a chcel ma pobozkať a ja som ušla." Hermiona nesúhlasne krútila hlavou. 
"Proste kvôli tomu som šla za ním. Chcela som aby sme si to ujasnili. A vyšlo najavo, že Fred tiež niečo ku mne cíti. A potom no..." priam som cítila ako mi horia uši. 
"Takže odteraz ste spolu?" keď nad tým tak uvažujem, tak v podstate to oficiálne nebolo povedané ale myslím, že spolu sme. 
"No vlastne aj hej, ale zatiaľ to chceme držať v tajnosti."   
"Takže ja mám tú česť vedieť to?"   
"Áno máš, spolu s Georgom. Ten to aj tak tušil od začiatku." Hermiona bola očividne šťastná aj za mňa. Vstala a objala ma. 
"Som veľmi rada, že niekoho máš. Fred je dobrý chlapec."

V knižnici sme sedeli už len chvíľu. Nenápadne som zistila, čo mal Draco z testu z Elixírov. Dostal P. Takže naše hodiny sa skončili. Prekvapilo ma, že to zvládol tak rýchlo. Nepochybne sa učil aj sám, so mnou potreboval len trochu praxe. Teraz sa mu už len úspešne vyhýbať. Vlastne on ešte nesplnil svoju časť dohody. Keby to bolo hocičo iné nechala by som to tak. Ale tu išlo o môjho otca. Napadlo mi, že by som to mohla povedať Fredovi, určite by mi s tým pomohol. Nechcela som ho však dostať do problémov, radšej prežijem ešte stretnutie s Dracom. Možno nie hneď teraz ale určite to prežijem.

V Núdzovej miestnosti nám pribudol spoločník. Fred zohnal na testovanie potkana, ani neviem odkiaľ. Mám pocit, že to ani vedieť nechce. Do klietky s potkanom sme naliali trochu elixíru. Potkan bol najprv trochu rozpačitý ale potom trochu ochutnal. V momente sa jeho srsť sfarbila do žlta. (Žltú Fred vybral pre strach). Potkan sa skrútil v rohu klietky a naozaj bol vystrašený. 
"Páni podarilo sa nám to." Fred ma natešene objal a vtisol mi rýchly bozk. 
"Takže zajtra pri raňajkách to príde." na jeho tvári bolo vidieť aký je nadšený. 
"Premýšľala som o tom, aby to bolo nenápadné tak dnes pôjdem za Poppy a poviem jej, napríklad, že ma bolí hlava. Tak slizolinčania nebudú mať podozrenie, že som do toho namočená a mne sa nič nestane." Fred s mojim návrhom súhlasil. 
"A ozaj ako im to chceš podať?" 
"No s Georgom sme už vymysleli plán." viac som sa ho na to nepýtala, keby chcel povedal by mi to. Potom sme už kašlali na elixíry a venovali sa radšej sebe.

Madam Pomfreyová si ma nechala na noc v nemocničnom krídle a povedala, že nemám ísť ani na raňajky a ani na hodiny. Koľké šťastie. 

Tak čo hovoríte na novú časť? Mám pre vás, čitateľov mení spoiler. V nasledujúcej časti sa dozviete kto je Mayn otec. Čo myslíte kto to je? Napíšte do komentárov. ;)