Prekliate: Doba Harryho Pottera

6. Doučovanie

/Dnes po vyučovaní, pred Veľkou sieňou. Ukážem ti Núdzovú miestnosť./
Tento lístok oživil nudné Dejiny mágie na ktorých som práve sedela. Vedela som, že je od Freda. Sadol si do lavice vedľa mňa. My dvaja by sme si asi len ťažko mohli posielať lístky cez celú triedu. Nemohla som nič iné len sa usmievať. No v tom ako blesk z jasného neba som si spomenula, že mám hodinu s Dracom. Fred to vedel tiež, možno toto bol pokus ako tomu zabrániť, ktovie. Rozhodla som sa mu odpísať.

/Dnes sa mi nedá, veď vieš prečo./
Nenápadne som mu to hodila na lavicu. Keď si to čítal snažila som sa z jeho výrazu uhádnuť, čo sa mu preháňa v hlave. Tváril sa sklamane, nahnevane, jednoducho neviem nedalo sa jasne popísať to ako sa tváril. Za ani nie minútu mi na lavici pristál ďalší papierik.
/Kedy končíš?/
Prstami som mu naznačila, že o druhej. Hodil mi ďalší papierik.
/No to sú dve hodiny, to je kopa času. Takže sa stretneme pred Veľkou sieňou keď skončíš./ 
Pozrela som sa naňho a prikývla. Potom som zbadala, že jeho brat sa škerí od ucha k uchu. Odvrátila som pohľad, pretože som cítila, že sa červenám. Nahlas by som to nepriznala ale tešila som sa na to. Už mi len zostáva prežiť šesť hodín.

"Takže si pripravená vidieť to, čo videlo len málo študentov tejto školy?" s Fredom sme stáli na chodbe, nikto okrem nás tu nebol. Stáli sme pred stenou, úplne obyčajnou stenou.
"No poďme nato." Pred nami sa postupne zjavovali dvere, naozaj majestátne dvere. Fred ich otvoril a vošli sme dnu. Miestnosť bola nádherne presvetlená, v jej strede stál veľký drevený stôl s kotlíkom a okolo neho štyri menšie. Na pravo som si všimla police s prísadami a oproti nim boli nástroje. Fred ma trošku postrčil dnu, keďže som ešte stále stála vo dverách. S hrmotom za nami zatvoril dvere.
Prešla som ku stolu, okrem kotlíka na ňom ležalo zopár notesov a brká. Otvorila som jeden z nich, bol prázdny. Táto miestnosť naozaj myslela na všetko. Až potom som si všimla, že v rohu je červený gauč s jedným kreslom a malý stolík s lampou. "Tak? Tu sa ti určite bude dobre pracovať." ohromene som sa pozrela na Freda. Tu sa bude pracovať skvele. Podišla som k policiam s prísadami. Bolo tu skoro všetko na čo si len dokážete spomenúť.
"Ešte dnes si napíšem návody a uvidíme aké suroviny chýbajú." Fred len prikývol a posadil sa na gauč. Ešte chvíľu som si obzerala miestnosť a potom som si prisadla k nemu.
"Je dosť možné, že budem potrebovať pomoc pri práci. Trochu som nad tým už premýšľala. Niektoré veci sa budú musieť robiť naraz a iné budú musieť stáť aj tri dni. Príprava bude dosť náročná." pohodlne som sa usadila, cítila som sa tu naozaj príjemne.
"Mám nápad ako by sa to dalo ešte vylepšiť. S použitím vhodných kúziel by sa mohli dať priradiť farby k emóciám." niečo o emočných kúzlach som čítala v zakázanej časti.
"To by bola bomba. K hnevu by jednoznačne išla ružová." nahlas som sa zasmiala. Vedela som si predstaviť, ako je každý jeden slizolinčan ružový. Fred akoby mi čítal myšlienky.
"Ružový Slizolin. Keď sme pri tom Slizoline, naozaj sa mi nepáči, že budeš doučovať Malfoya. Nemyslím si, že je to dobrý nápad." a zas je to tu. Bolo milé, že sa o mňa stará. Práve teraz mal na tvári ustarostený výraz.
"Fred, pochop ma, už som sa rozhodla. Povedala som ti, že od neho niečo potrebujem. Neboj sa ja sa o seba postarám." sadla som si bližšie k nemu.
"Ale vždy mi povieš kde máte spolu hodinu a kedy." na chvíľu sa odmlčal, asi hľadal správne slová, "Naozaj si mi prirástla k srdcu. Nechcem aby ti ten kretén ublížil." keď mi to povedal len som sa naňho pozerala ako obarená, ale to čo urobil potom mi úplne vyrazilo dych. Sadol si bližšie ku mne a objal ma. Vtedy som naozaj pochopila, že má o mňa strach a, že ma má rád. Síce trochu neskoro ale aj ja som ho objala. Ten pocit bol neuveriteľný. Vtedy som si začala uvedomovať, že možno k nemu necítim len kamarátstvo, možno je v tom aj niečo viac.

Boli štyri hodiny aj sa som čakala v slizolinskej klubovni. Keďže sme sa predvídavo nedohodli na mieste stretnutia, usúdila som, že najlepšie bude počkať naňho v klubovni. Dúfam že jeho napadne to isté. Ani nie za desať minút prišiel do klubovne, výnimočne bol sám. Ale to sa dalo čakať.
"Poď, môžme ísť do učebne elixírov." čakal kým vstanem, potom vyšiel von z klubovne.
"Ako si to zariadil?" naozaj by ma zaujímalo ako vybavil kľúče od učebne elixírov. Možno ich ukradol.
"Povedzme, že Snape má rád aj mňa." pohŕdavo sa na mňa uškrnul.

V učebni sme boli sami. Obidvaja sme si prichystali kotlíky. Potom som si zobrala jeho knihu a chvíľu som v nej listovala, kým som našla elixír, ktorý by mi vyhovoval.
"Ešte ste nerobili Čistiaci elixír však?" Draco záporne pokrútil hlavou.
"Fajn tak si priprav prísady. Najprv chcem vidieť ako sa s tým popasuješ." nevyzeral veľmi nadšene. So šomraním sa pobral ku policiam s prísadami a podľa knihy vybral tie potrebné. Vrátil sa s nimi späť ku stolu. Začal pracovať, bol veľmi neistý a všetko mu dlho trvalo. Výsledná zmes, ktorá sa má ešte variť ešte pol dňa nevyzerala tak ako by mala.
"Takže čo teraz?" opýtal sa Draco keď skončil.
"No musím povedať, že som toto nečakala. Toto je jednoduchý elixír. Ale ten tvoj nemá správnu farbu a ani konzistenciu." Draco sa mračil stále viac a viac.
"Takže teraz ho urobíme ešte raz ale spolu a poriadne."
"Nemusíš sa správať tak povýšenecky." tak ja sa správam povýšenecky? Len som mu povedala čo je zle. "Aha takže ja som povýšenecká? Zamyslel si sa nad tým ako sa správaš ty ku mne? Celý ten čas." pristúpil bližšie ku mne. Zas sa ma snažil zastrašiť. Mohlo si všimnúť, že toto už na mňa nezaberá.
"Správam sa tak ako ti náleží. Nie si nič iné ako zradkyňa čistej krvi. A najnovšie aj Weaslyovská pobehlica." vtedy vo mne vzkypela krv. Neovládla som sa a chcel som mu vraziť facku, no stihol moju ruku zastaviť pred tým ako mu dopadla na líce.
"Ako sa opovažuješ?" skríkol na mňa. Stále mi okolo zápästia zvieral ruku.
"Pusti ma, ak chceš súboj tak si to vyriešime s prútikmi." Zovretie ešte viac zosilnelo. Nebol taký hlúpy aby ma pustil. Fyzická sila bola jeho výhodou a určite nemienil prehrať v dueli, nie to ešte so mnou.
"Nepustím ťa, nech ťa to bolí. Pokojne si krič. Nikto ťa nebude počuť. Sme tu sami a pochybujem, že by niekto išiel okolo." Ako som sa len mohla dostať do takejto situácie? Som tu sama s niekým kto mi je schopný ublížiť.
"Pusti ma." Nevedela som čo iné mu povedať.
"Už nikdy sa ku mne nebudeš správať povýšenecky, rozumela si?" Len som prikývla, už som chcela aby sa to skončilo. Pustil ma. Na zápästí sa mi rysovala modrina.
"Už sa neopováž to zopakovať, si len obyčajná... Vieš keby som chcel tak ti môžem spraviť niečo hrošie ako je tá modrina na zápästí." pozeral sa na mňa ako na poslednú hlupaňu. Sadla som si na zem a chrbtom som sa oprela o stenu.
"Prečo to robíš?" na povrch sa drali vzlyky. No nechcela som pred ním plakať, ktovie čo by to s ním urobilo.
"Prečo? Lebo môžem, mám na to právo. Keby si sa správala tak ako sa patrí tak by som sa tak správal aj ja. Tým že sa vláčiš s tým ryšavcom a humusáčkou len dokazuješ, že nie si nič." Takže takto to on vidí... Nemohla som uveriť tomu čo práve povedal, veď ani on tomu nemôže veriť. Je pod takým veľkým vplyvom svojho otca, keby nebolo Malfoya staršieho určite by Draco vnímal svet inak, lepšie. Správnejšie.
"Nikdy. Nikdy nebudem taká. Radšej budem s ľuďmi, ktorí ma majú radi preto aká som a nie preto z akého rodu pochádzam alebo či nenávidím tých správnych ľudí." postavila som sa zo zeme. Pozrela som sa Dracovi priamo do očí. On sa pozeral do tých mojich. Nevedela som na čo myslí a ani som to vedieť nechcela.
"Ako chceš. Od teraz sa budeš ku mne správať ako sa patrí a ja ti už nespôsobím žiadnu modrinu, ale ak ma naserieš tak sa dočkáš niečoho oveľa, oveľa horšieho." chytil ma za sveter a pritiahol ma bližšie, tak že sme sa skoro dotýkali tvárami. "Rozumela si mi?" jeho hlas znel naozaj skutočne hrozivo. Potom ma pustil. Týmto naša hodina skončila, musela som odtiaľ rýchlo odísť. Cestou do klubovne som si vyliečila modrinu na zápästí. Vbehla som do svojej izby, hodila som sa na posteľ a skutočne som sa rozplakala. To celé bolo na mňa príliš. Ako som si mohla myslieť, že s ním dokážem byť v jednej miestnosti úplne osamote? Toto v živote nebude fungovať. Vtedy sa ozvalo zaklopanie na dvere mojej izby. Keď som nič nehovorila, dvere sa otvorili. Pozrela som sa tým smerom a na moje prekvapenie tam stál Draco.
"V stredu máme ďalšiu hodinu, len aby si si nemyslela, že to dnes skončilo. V učebni o štvrtej. Neopováž sa neprísť!" zabuchol dvere a bol preč. Vôbec ma netrápilo, čo mi urobí, trápilo ma to čo poviem Fredovi. Nemôžem mať pred ním takéto tajomstvo ale nemôžem mu povedať pravdu. Táto situácia sa skomplikovala viac ako som čakala. 

Je tu streda a to znamená aj novú kapitolu Prekliatych. Dúfam, že sa vám páčila.