Prekliate: Doba Harryho Pottera

23. Prekliata

Žeby to bola kapitola načas? Áno! Viem, že ste čakali happy end ale potom by sa to nemohlo volať Prekliate. Chcem len povedať, že takto to bolo naplánované už od začiatku, tak sa na mňa nehnevajte. ;)

Prešli tri dni od bitky. Ležala som schúlená v posteli, napriek tomu, že sa ma mama pokúšala presvedčiť, že mám vstať. Neodpovedala som jej, nemohla som s ňou hovoriť. Ešte som nebola pripravená priznať sa jej, že viem kto bol mojim otcom. Na dvere izby niekto zaklopal. "Mami, nechaj ma prosím." odpovedala som bez toho aby som vedela kto je za dverami. 
"To som ja Hermiona." vošla dnu v záplave hnedých kučier a posadila sa ku mne na posteľ. 
"Ako sa máš?" prisadla si ku mne na posteľ. 
"Ako sa mám?! Ako sa asi môžem mať Hermiona? Fred je mŕtvý. Chápeš to? Moje šťastie zomrelo s ním. Zostali mi len nočné mory na to tú bitku." rozkričala som sa na ňu a potom znova prepukla v plač. 
"No tak, to bude dobré Maya. Máš ešte mňa, tvoju mamu aj Weasleyovcov." Hermiona ma utešujúco hladila po vlasoch. Ticho som jej vzlykala do ramena. 
"Tvoja mama mi povedala, že s ňou nehovoríš. Prečo?" pokrútila som hlavou, že jej to nepoviem.
"Je to kvôli tomu čo ti ukázal Harry?" prudko som sa od nej odtrhla. 
"On ti to povedal? Takže vieš že...?"   
"Že profesor Snape bol tvoj otec? Áno viem. Harry si myslel, že by si si o tom chcela pohovoriť." pokrútila som hlavou. 
"Nemôžem o tom hovoriť." Hermiona chápavo prikývla. 
"Nemusíš nič hovoriť, len tu budem s tebou dobre?" uložila sa ku mne pod perinu a objala ma.

Týždeň od onej udalosti a ja som ešte stále nebola schopná prestať plakať pri myšlienke naňho. Sedela som ako vždy vo svojej izbe a niečo neprítomne čmárala na zdrap papiera.
"Čo si myslíš, že tu robíš? Myslíš si, že by ťa po tom všetkom chcela vidieť?" začula som mamin krik. Rýchlo som zbehla dole schodmi. Vo dverách stál Draco a počúval ako naňho moja mama kričí. 
"Mama, nechaj ho." mama sa pozrela na mňa a rovnako aj Draco. Na oboch tvárach sa zračilo čisté prekvapenie. 
"Ale veď je synom Smrťožrúta!" skríkla mama tentoraz po mne. 
"A ja som dcérov Smrťožrúta, takže je to v poriadku. Draco poď hore." nenápadne sa pretiahol okolo mojej mami. 
"Idem von." oznámila mama, schmatla svoj kabát a už jej nebolo. Draco sa v mojej izbe usadil na posteľ a ja k nemu. 
"Prečo si prišiel?"   
"Ja, dopočul som sa o tom čo sa stalo." Draco sklonil hlavu a obzeral si svoje topánky. 
"Nepotrebujem ďalšieho utešiteľa, takže si to môžeš nechať." pokýval zamyslene hlavou akoby ani nepočul čo som práve povedala. 
"Prečo si povedala, že si dcéra Smrťožrúta?" takže toto ho trápilo. 
"Pozri, ušlo mi to ale keď som to už povedala... Pri bitke som sa dozvedela, kto bol mojim otcom." Draco na mňa prekvapene vzhliadol. 
"Takže tvojim otcom bol Smrťožrút?" povzdychla som si, nebola to práve najlepšia téma na rozhovor. 
"Nie tak celkom. Celý živor sa vydával za Smrťožrúta ale nebol ním, nie skutočne." Draco prižmúril oči a premýšľal, keď pochopil čo som mu práve povedala skoro spadol z postele. 
"Takže Snape bol tvoj otec? Vlastne, mnohé to vysvetľuje." teraz som sa prekvapene pozrela ja. Zatiaľ som nemala možnosť premýšľať o tom, kto bol môj otec. 
"Vysvetľuje?"   
"Áno, Snape bol vždy ku Slizolinčanom lepší ale k tebe, vždy ťa podporoval v elixíroch. A aj tvoje nadanie pre elixíry je pochopiteľné." keď som aj ja nad tým začala uvažovať, všetko to dávalo zmysel, všetko. 
"Mrzí ma tvoja strata Maya."   
"Ďakujem Draco." obdaril ma drobným úsmevom. 
"Prečo mi hovoríš Draco?" jeho otázka ma zaskočila a nevedela som ako na ňu reagovať. Asi si všimol môj zmätený pohľad a začal vysvetľovať. 
"Vieš, každý kto ma nemá rád mi hovorí Malfoy. Pre Pottera som bol vždy Malfoy, pre Grangerku tak isto. A medzi nami to nebolo vždy ideálne ale aj napriek tomu si ma vždy volala Draco."  musela som za zasmiať nad jeho logikou. 
"Volám ťa Draco pretože sa tak voláš, nie?" veselo prikývol a usmieval sa. Takýto zvláštny úsmev som uňho ešte nevidela. Zrazu sa ku mne nahol a pobozkal ma, priamo na pery. Odtlačila som ho. "Prečo si to urobil?" prižmúril oči a pozoroval ma. 
"Lebo mám na to právo. Chcem ťa, čo to nevidíš?" a potom sa na mňa znova vrhol. Znova ma bozkával a aj napriek tomu, že som ho odtláčala a kričala neprestal. Opustil moje pery a pustil sa do môjho krku. Stále som sa metala, no jeho to neodradilo. 
"Ani nevieš ako dlho ťa chcem." mrmlal si zatiaľ čo ma bozkával na krk. "A dnes ťa konečne dostanem." vytiahol prútik a ja som ležala na vlastnej posteli neschopná pohybu. Draco sa ku mne tisol a stále ma bozkával. Začala som kričať ešte hlasnejšie no v dome nebol nikto kto by ma počul. Skúšala som sa oslobodiť aspoň natoľko aby som si mohla vziať prútik ale jeho mágia ma pevne držala pripútanú. 
"Nevzdoruj mi. Aj tak budeš moja." mrmlal si sám pre seba. Kúzlom ma zbavil šiat a neskôr aj seba. Vtedy sa mi do očí nahrnuli prvé slzy a môj krik sa ešte zdvojnásobil. Stále však neprestával. Potom to urobil. Prudko a drsne do mňa vnikol. Vtedy som prestala kričať, len som ticho plakala. Prestala som vnímať to čo robil. V mysli som bola tam kde som chcela byť najviac na svete. Pri mojom Fredovi. Keď skončil, obliekol sa a uvoľnil svoje kúzlo takže som sa konečne mohla pohnúť. Schúlila som sa do klbka a plakala. Nič nepovedal len sa premiestnil z domu.

Už bolo toho na mňa priveľa. Od Fredovej smrti to išlo z kopca. Prišla som o chlapa, ktoré som milovala a aj budem milovať, už navždy. Otca, som stratila ešte skôr ako som ho našla. A Draco... pri tej spomienke sa mi slzy natlačili do očí. S mamou som sa od onej noci nevidela, nevychádzala som vôbec z izby. Mama sa ma tentoraz nesnažila ani prísť pozrieť alebo sa so mnou porozprávať. Vzala som si Dúšok bezsenného spánku. Keď som sa napila okamžite sa mi zdvihol žalúdok a utekala som na toaletu. Moja omámená myseľ to brala ako obyčajnú nevoľnosť ale ako niekto kto sa vyzná v elixíroch som mala vedieť čo to znamená.

 _________________________
                    Slečna Nibisová,
radi by sme Vám opätovne ponúkli miesto profesorky Elixírov na Rokfortskej strednej škole čarodejníckej. Miesto je voľné od budúceho školského roku, keď opravíme hrad. O vašich mimoriadnych schopnostiach v príprave elixírov som sa presvedčila už niekoľko ráz a preto nepovažujem za potrebné aby ste u nás absolvovali zaškoľovacie kurzy. V prípade záujmu nás kontaktujte prostredníctvom sovy, ktorá vám priniesla tento list.

S pozdravom Minerva McGonagalová, riaditeľka Rokfortskej strednej školy čarodejníckej
_________________________

Ako aj v prípade keď som obdržala prvý, skoro rovnaký lis som ihneď odpísala kladnú odpoveď. Brala som to ako príležitosť, aby som mohla aspoň čiastočne zabudnúť na svoje trápenie. Na vyučovanie som sa v podstate tešila, len som si nebola istá, či sa dokážem vrátiť na Rokfort.

Ďalšia nevoľnosť. Posledných pár dní, vždy keď som si zobrala Dúšok bezsenného spánku aby ma nemátali nočné mory, mi prišlo nevoľno. Pokladala som to za únavu, nič viac. Obrat nastal keď som si listovala otcovu, Snapeovu knihu Elixíry lásky. Listovala som si ju len tak zbežne ale zopár nevinne vyzerajúcich riadkov upútalo moju pozornosť. Elixír na pomoc pri nevoľnosti počas tehotenstva je len špeciálnou modifikáciou obyčajnému Elixíru proti nevoľnosti. Pri takomto obyčajnom elixíre sa vaše príznaky nemusia zmierniť, prípadne úplne odísť. Tento špeciálne modifikovaný elixír nie je možné kombinovať si inými elixírmi, pretože mnohé bežne používané elixíry ako Elixír na posilnenie pamäti, Dúšok bezsenného spánku alebo Elixír na rýchle hojenie rán spôsobujú pri tehotenstve nevoľnosť. Vtedy som úplne zamrzla. Nevedela som ako reagovať. Rozrazila som dvere svojej izby a utekala dole. Mama, ktorá sedela v kresle sa tvárila prekvapene keď som sa jej hodila do náručia a spustila plač.

Tak čo hovoríte na nové udalosti?