Prekliate: Doba Harryho Pottera

16. Začiatok prázdnin

"Nemám chuť ísť s tebou von." snažila som sa nasadiť pokojný výraz, no keď som sa pozrela do tých sivých očí prebehol mnou strach.   
"Ale to nebola otázka." schmatol ma za lakeť a ťahal ma von. Vytiahol ma pred Veľkú sieň, tam ma konečne pustil. Šúchala som si lakeť za ktorý ma držal a zlostne som naňho zarerala.   
"Takže s Weaslym ste len kamaráti?! Hej?" hrozivo sa ku mne približoval. V očiach sa mu odzrkadľoval hnev.
"Draco prestaň. Nieje to tvoja vec!" stále sa však len približoval.   
"Prečo on?" nechápala som. Akože prečo on?
"Nechaj ma." chrbtom som narazila do steny, ticho som zhíkla, trochu ma prekvapil ten náraz. 
"Nenechám." priblížil sa úplne blízko. Presne som videla čo chce urobiť. Ale teraz som mu to už nemienila umožniť. Už viac ráz som mala chuť udrieť Draca Malfoya a teraz, pritisnutá chrbtom ku stene som sa to rozhodla konečne urobiť. Z celej sily som sa zahnala ale bohužiaľ to predvídal a moju ruku včas zastavil. Pevne mi ju držal aby som mu neušla. Poriadne som sa mykala ale bohužiaľ nemala som šancu ujsť keď ma už držal. Ale pokúšať som sa neprestala. Keby som mala pri sebe prútik tak by som si poradila veľmi ľahko.   
"No tak. Niečo ma k tebe ťahá. Neviem čo to je alebo prečo sa to deje ale je to tak." Dracove slová mi boli odporné. On ma nechcel mať rád, len ma chcel vlastniť. 
"Nikdy. Fred je pre mňa jediný." Keď som zbadala Dracov zlostný výraz prešla mnou vlna strachu. Nikdy som sa ho nebála viac ako teraz. Našťastie prišla moja záchrana. 
"Počul si ju? Som jej jediný. Okamžite ju pusť!" Obzrela som sa a uvidela som nahnevaného Freda, ktorý tie slová precedil cez zuby, a vedľa neho Georga, ktorý tiež vyzeral pekne rozzúrene.   "Ohohó, Weasly sa prišiel pobiť za túto hlúpu husičku." Draco sa samoľúbo uškrnul ale zovretie na mojom zápästí povolilo a tak som neváhala ani sekundu a prudko som trhla rukou. Využila som jeho prekvapenie a odbehla od neho, priamo do Fredovho náručia. 
"Vidíš Malfoy? Ona si vybrala. Nechaj ju už na pokoji." Fred okolo mňa obtočil paže. Znova som mala ten nádherný pocit bezpečia.   
"Prečo? Veď si to sama pýta?" Dracove slová ma boleli. Len pred chvíľou mi tvrdil, že ho ku mne niečo ťahá a teraz sa hrá na obeť? Nahnevane som naňho zazrela, na viac som nemala silu.   
"Prestaň Malfoy! Lebo uvidíš!" Fred ma od seba odtiahol a skryl ma za svoj chrbát. 
"Vyhrážaš sa mi? No tak dobre, poď, udri si!" Fred rázne vykročil dopredu, našťastie som ho stihla chytiť za rukáv košele.   
"Nie, nerob to Fred, prosím. Viem, že si to zaslúži ale neznižuj sa na jeho úroveň." Prosebne som pozerala na Freda. Ten len prikývol a znova ma zobral do náručia. 
"Máš šťastie. Ale ak jej niečo urobíš, budeš mať dočinenia so mnou!" Všetci traja sme sa pobrali na odchod ale zastavil nás Dracov hlas. 
"Sú to len reči. Vy zradcovia čistej krvi ste všetci takí úbohí." po týchto slovách George zmenšil vzdialenosť medzi ním a Dracom a celkou silou mu päsťou vrazil do nosa. Potom pokojne kráčal k nám a za sebou nechal prekvapeného Draca držiaceho si nos z ktorého mu tiekla krv. 
"Pre bratove dievča sa aj pobijem." povedal keď už bol pri nás. Tým to činom si získal moje priateľstvo do konca života. 
"Ďakujem braček." viem, že Fred by bol rád keby to mohol urobiť on. Pritúlila som sa k nemu a všetci traja sme vošli naspäť do Veľkej siene. 
"Keby ste sa tam nezjavili, tak by to asi nedopadlo dobre. Ako ste ma vôbec našli?" Fred sa mi pozrel do očí a chytil ma za ruky. Už sme sedeli vo Veľkej sieni pri jednom zo stolov. 
"Láska, nemysli na to čo by sa stalo, lebo sa to nestalo. Hermiona mi povedala, že ťa Draco doslova ťahal von. Hneď som išiel za tebou. Chcel som ísť sám ale George chcel ísť tiež. Má ťa rád." usmiala som sa. Obaja sa za mňa boli schopní pobiť. George to dokonca aj urobil. Fred by to určite urobil tiež, keby som ho nezastavila.   
"Môžem ťa o niečo poprosiť?" ticho som sa opýtala Freda. Prikývol a nechal ma povedať mu, čo mám na srdci. 
"Mám trochu strach vrátiť sa do klubovne, aspoň dnes v noci." pevnejšie mi stisol ruky aby mi dodal odvahu pokračovať. 
"Nechcem večer zostať sama. Mohol by si prosím ostať so mnou?" trochu prekvapene sa na mňa pozrel.
"Mám ísť s tebou do dievčenských spální? Do slizolinskej klubovne?" záporne som pokrútila hlavou.   
"Myslela som, že by sme zostali v Núdzovej miestnosti." vtisol mi rýchly bozk na pery. 
"Pre teba všetko." vrhla som sa mu okolo krku. Už mi bolo jedno koľko ľudí nás tu môže vidieť. Sme predsa pár tak nech to vidia. Posadil si ma na kolená a vtisol mi bozk za ucho. Len sme tam tak v tichosti sedeli a pozorovali tancujúc páry. Všimla som si opovrhujúce pohľady niektorých Slizolinčanov ale už ma to netrápilo. Viac už nie.