Prekliate: Doba Harryho Pottera

12. Nie je taký ako sa zdá

Sľúbená kapitola za 300 reads! Tak si ju užite. ;)

"Fred, už prestaň, prestaň! Lebo sa neudržím." Sedeli sme na gauči v Núdzovej miestnosti a Fred robil jeho obľúbenú činnosť, šteklil ma. Odkedy sme v nej prestali robiť elixíry Núdzová miestnosť sa zmenila. Už tu bol len veľký béžový gauč a malý presklenný stolík. Z okna miestnosti bol nádherný výhľad na les. 
"Dobre, ako si želáš." konečne to nechal tak a ja som sa mohla poriadne nadýchnuť aj keď ma ešte trochu bralo do smiechu. "Počuj Maya, dnes je metlobalový zápas Slizolin proti Chrabromilu a chcel som sa opýtať... Chceš naň ísť?" jasné, že som chcela, chcela som vidieť ako Fred hrá. "Madam Pomfreyová mi povedala, že na dnešný zápas by som ešte nemal ísť. Takže by sme tu boli len my dvaja." 
"Jasné Fred, to mení situáciu. Zostaneme tu." hodila som sa mu okolo krku. Trochu sa odtiahol ale len preto aby ma mohol pobozkať. Ako vždy mi to vyrazilo dych, zbožňovala som jeho bozky. Rukami mi vošiel do vlasov a ešte viac prehĺbil bozk. Chytila som ho za tričko a pritiahla ešte bližšie. No stále to nebolo dosť. Posadil si ma obkročmo na kolená, stále bez toho aby prerušil bozk. Jednu ruku spustil z mojich vlasov a presunul ju na moje kríže. Jemne ich hladil, bolo to neuveriteľne príjemné. Prerušila som bozk a perami som si razila cestičku cez jeho sánku, krk až na kľúčnu kosť. Fred mi zašiel rukami pod tričko a stále pokračoval v hladnení mojich krížov. Nič iné, len sa ma chcel dotýkať. Nenaliehal na mňa. Jemne som ho uhryzla do pleca. Ticho vzdychol a pozrel sa na mňa. 
"Ach, Maya, úžasnejšia už ani nemôžeš byť."   
"Beriem to ako kompliment." ticho som sa zasmiala a zliezla som z neho. Len sme vedľa seba sedeli a držali sa za ruky. 
"Maya, kedy chceš konečne zverejniť náš vzťah? Nechcem na teba naliehať ale už ma nebaví tajiť to a skrývať sa tu." chápala som to, ale stále som si nebola istá, čo všetko by sa mohlo stať keby sme to zverejnili. 
"Neviem, ešte nie som pripravená." pohladil ma palcom po ruke. 
"Nebudem na teba tlačiť. Máš toľko času koľko len chceš." zoširoka som sa naňho usmiala, Fred bol jednoducho úžasný. Čím som si ho len zaslúžila?

V Slizolinskej klubovni som sedela úplne sama. Bolo to dosť nezvyčajné, väčšinou tu bolo veľmi veľa študentov. Už som skoro dočítala svoju knihu keď do miestnosti vošiel Draco. "Á, Nibiska, šprtáš?" bol v celkom dobrej nálade. Dokonca sa aj trochu usmieval.
"Nie Draco, len čítam. Ako si pokročil v našej záležitosti?" Trochu nadvihol obočie a prisadol si ku mne na gauč. Podvedome som sa odtiahla ako najviac to len šlo. 
"Ale no, bojíš sa ma? A čo sa týka tej našej záležitosti, ešte som nepokročil, chýba mi motivácia." uškrnul sa na mňa a sadol si bližšie. 
"Čo to trepeš?! Aká motivácia?" čo ten chlap zase chce? 
"Vieš, už uplynulo veľa času od poslednej hodiny elixírov." chvíľu mi nedochádzalo, čo mi naznačuje. Keď mi to však došlo mala som chuť ho udrieť. 
"Ani to neskúšaj."   
"Ale prečo nie? Mohli by sme sa pobaviť." dobre počujem? Tak on sa so mnou chce pobaviť! 
"Prestaň, daj mi s týmto pokoj. Na bavkanie sa máš Pansy." chcela som sa postaviť ale položil mi ruku na stehno a to ma priklincoval späť. 
"Pansy je len jedna z mnohých, ty by si bola oproti nim vítaná zmena." nemohla som uveriť, že sa so mnou takto pokojne rozpráva. Napadla mi len jediná možnosť. 
"Draco ty si pil?"   
"No, trošku...vieš všetci sme išli zapiť ten vyhratý zápas s Bystrohlavom. Keď sme tak zdrvujúco prehrali s Chrabromilom minulý týždeň. Idiot Potter." až teraz som si na ňom všimla, že sa mu lesknú oči a je trochu malátny ale vedel to zakrývať veľmi dobre. 
"Draco, choď si ľahnúť a ja idem urobiť to isté." Draco však protestoval. 
"Nie, nikam nejdeš. Ešte som nedostal svoju motiváciu."   
"Ani žiadnu nedostaneš, takže choď do izby." záporne krútil hlavou. Postavila som sa ale on bol rýchlejší, dokonca aj v tomto stave. Chytil ma za ruku. 
"Draco pusti ma a choď do postele." zase sa uškrnul. 
"Ale len ak tam pôjdeš so mnou." neverila som vlastným ušiam. 
"Nikam s tebou nepôjdem. Ten alkohol ti zatemnil mozog." iné vysvetlenie to nemalo. 
"Možno trochu. Ale je v tom aj niečo iné, vieš možno je to otrepané, ale ty si vážne iná." vážne mi toto povedal Draco Malfoy? Aj keď jeho slová boli pravdepodobne spôsobené alkoholom, bolo príjemné ničo také počuť. 
"Pozri, neviem kam tým smeruješ ale naozaj by si už mal ísť skôr, ako sa niečo stane."   
"A čo také by sa mohlo stať? Dobre viem, že o mňa nestojíš a ani nikdy nebudeš. Sám som si na vine."   
"Draco? O čom to hovoríš?" naozaj som to nechápala. 
"Ach, snažím sa ti len povedať že... proste si iná ako ostatné. A mám pocit, že ty si práve to čo potrebujem." naznačoval mi to čo si myslím? 
"Draco, ja nie som pre teba." trochu sa zamračil. 
"Ale si, viem že by si dokázala upratať tú spúšť vo mne."   
"Draco, to čo je v tebe ja nedokážem upratať. Ty potrebuješ niekoho s odvážnym srdcom, niekoho kto s tebou bude v dobrom aj zlom. Ja by som to nedokázala, ja potrebujem istotu."  pustil mi ruku a sadol si na gauč. Teraz som už nechcela odísť. Kľakla som si k nemu a pozrela sa mu do očí. Odzrkadľovalo sa v nich všetko čo cítil. "Draco, počúvaj. Viem, že sa asi musíš hrať na niekoho kým nie si ale nemal by si od seba odháňať ľudí." zrazu sa postavil.
"Naozaj by som mal ísť spať." keď sa snažil dostať hore po schodoch do chlapčenských spální trošku ho tackalo. Radšej som ho podoprela aby sa tu nenatiahol na podlahu. Vyšli sme hore a keďže tu nikto nebol odprevadila som ho až do spálne. Položila som ho na posteľ, keď som chcela odísť chytil ma za zápästie. "Prepáč." jednoducho povedal a stále sa na mňa pozeral. Toto bol skutočný Draco, to ako sa správal každý deň bola len pretvárka, donútenie zo strany jeho otca.
"Za čo sa ospravedlňuješ?"   
"Za to všetko čo som ti urobil a povedal." aké jednoduché. Možno, že by sme spolu mohli vychádzať, možno.

Na druhý deň si ma Draco odchytil keď som bola sama. "Nieže niekomu povieš, čo som ti včera povedal."   
"Neboj sa. Nepoviem." aj tak by mi to nikto neuveril. "Draco? Kedy sa už pustíš do tých záznamov?" nevedela som sa dočkať, čo mi tie záznamy odhalia, veď nakoniec, je možné, že zistím kto je môj otec! 
"Ale to s tou motiváciou som to myslel vážne." akou motiváciou? Čo to zas...o nie! On chce vážne ďalší bozk? 
"Nie Draco, žiadna motivácia." uškrnul sa ako to mal vo zvyku. Podišiel bližšie. 
"Ale to je obrovská škoda." ticho zašepkal a odišiel. Stála som tam úplne vykoľajená, zo všetkého čo sa stalo včera a aj dnes. Celé roky sa správal hrozne a teraz toto? Nevedela som ako sa mám cítiť. Zrazu mi bolo Draca ľúto. Cítila som ľútosť a možno aj niečo viac. Bože, čo to trepem? Bola to len ľútosť a smútok nad tým, že musí zapierať sám seba. Neničí tým len ostatných ale hlavne sa ničí sám.

Ako sa vám páčila táto časť? Komentujte. ;)