Prekliate: Doba Harryho Pottera

7. Pokroky

Takže je tu streda a aj ďalšia kapitola. Uvažujem, že by som časti pridávala častejšie, ale neviem či to má zmysel tak sa vyjadrite v komentároch. Dúfam, že zatiaľ sa vám páči táto poviedka, ktorá mimochodom bude mať ešte tri pokračovania. Takže užívajte čítanie ;)

Bol utorok ráno, sedela som vo Veľkej sieni na raňajkách ale chuť do jedla neprišla. Stále som musela premýšľať nad tým čo sa stalo včera. Poočku som sledovala chrabromilský stôl. Fred s Georgom sa na niečom smiali. Veľmi som sa Fredovi chcela zdôveriť ale nevedela som ako. Nechcela som ho zaťažovať svojimi problémami. Pozerala som sa naňho, vyzeral tak neuveriteľne bezstarostne a šťastne. Potom sa znenazdania pozrel na mňa. Pokúšala som sa usmiať ale asi to nevyzeralo veľmi presvedčivo. Aj jeho úsmev pohasol. Kývol hlavou smerom ku dverám a pobral sa k nim. Postavila som sa a išla tým istým smerom. Čakal ma hneď za dverami Veľkej siene.
"Maya, čo sa tam včera stalo? On ti ublížil, však?" Fred ma chytil za ramená a pozeral sa mi do očí. Chvíľu som uvažovala či mu náhodou nepoviem pravdu ale niečo v jeho očiach ma zastavilo. Keby som mu povedala pravdu tak by bol schopný ublížiť Dracovi, nie že by som mu to nedopriala, ale potom by Draco mohol ublížiť jemu a to som jednoducho nemohla dopustiť. Chytila som jeho ruku do svojej a jemne som sa usmiala, snažila som sa aby to vyzeralo úprimne.
"Dracove slová ma nemôžu zraniť, len som smutná z toho, že to dopadlo tak ako to dopadlo. Pohádali sme sa a ja som odišla. Dúfala som, že aspoň na tú hodinku odloží svoje predsudky, no nestalo sa tak." To čo vyšlo z mojich úst bola skoro pravda, naozaj len skoro.
"Takže si v poriadku?" len som prikývla.
"Už si s ním teda skončila, však?"
"No, vieš, zajtra máme ďalšiu hodinu. Ale neboj sa, včera sme si to všetko vyjasnili." Fredov výraz bol prekvapený, oprel sa o stenu a nahlas si vzdychol. Až vtedy som si uvedomila, že ho ešte stále držím za ruku. No nevadilo mi to, vlastne to bolo celkom príjemné.
"Nemáš náhodou prvú hodinu voľno? Mohli by sme ísť pracovať na elixíre." Šibalsky sa na mňa usmial. "No nemám, ale veľmi rada si ju urobím." Fred sa odlepil od steny a keďže sme sa držali za ruky potiahol ma so sebou. Išli sme po chodbe a držali sa za ruky. Nikto na chodbách ešte nebol, všetci sedeli za stolmi a vychutnávali si raňajky. Cítila som sa spokojne, tak ako ešte nikdy. Nenápadne som sa pozerala na Fredov profil a vedela som, že on by mi nikdy neublížil.

Sústrediť sa na hodinách bolo ťažké, ťažšie ako kedykoľvek predtým. Stále som totižto mala pred očami všetko čo sme robili v Núdzovej miestnosti. Spolu s Fredom sme spísali všetko potrebné a rozhodli sme sa urobiť len jeden elixír a všetko ostatné doladiť zaklínadlami. Tak veľmi som sa ešte nenasmiala. Stále ma niečim zabával, jednoducho moje sústredenie niekam zmizlo. Až sa sama čudujem, že sme to celé stihli. Stále do mňa rýpal, na všetko sa vypytoval a raz ma dokonca začal štekliť! Keď som ho už prosila o zmilovanie zavládlo medzi nami také zvláštne napätie, vtedy som si chvíľu myslela, že dostanem svoj prvý bozk. No nestalo sa tak, Fred sa odtiahol a zas sa ma snažil vyrušovať pri robote. Ak bude takto vyzerať naša spoločná práca tak ten elixír neurobíme nikdy.

Bola streda za desať minút štyri, pomaly som kráčala k učebni elixírov a eufória zo včerajšieho dňa sa kamsi pominula. To posledné po čom som teraz túžila bolo tráviť čas s niekým ako Draco. Dnes som si preňho naplánovala jeden veľmi ľahký elixír a hlavne veľmi rýchli. Vošla som do učebne a on tam už čakal. Nervózne prstami poklepkával po lavici ale jeho kovovosivé oči boli upriamené do tých mojich. Opatrene som vošla dnu a nehlučne za sebou zatvorila dvere.
"Pripravila som návod, urobíme elixír spolu." sucho som mu oznámila.
"Fajn." rovnako sucho mi odpovedal. V tichosti sme vybrali všetky prísady a rozložili si dva kotlíky. Elixír štikútania bol jeden z najjednoduchších aké som poznala.
"Začni pracovať, ak uvidím nejakú vážnu chybu tak ťa upozorním a vysvetlíme si čo a ako." hneď sa otočil tvárou ku mne.
"Vieš čo sme si pred dvoma dňami povedali o povýšeneckosti." Ako by som mohla zabudnúť.
"Ale ak ťa neupozorním na chybu tak sa to nenaučíš poriadne." napriek tomu, že ho to mohlo rozčúliť, musela som si presadiť to čo bolo najlepšie. K môjmu prekvapeniu nič na to nepovedal, asi zvažoval moje slová. Potom sa pustil do roboty. Nešlo mu to zle ale to som aj očakávala, no prišiel problém v podobe mločích očí. Začal ich krájať na stole a keďže oči sú dosť lepkavé, zostávali mu tam. "Keď chceš prekrojiť takéto oko tak to rob nad kotlíkom." snažila som sa vážiť svoje slová, predsa len mal v ruke nôž.
"Prečo?" takže sa nehnevá je zvedavý a to je len, a len dobre.
"No to oko sa ti prilepí ku stolu a aj na nôž. Keď si ho chytíš do dvoch prstov budeš mať menšie straty. Najlepšie je keď si nôž namočíš do vody. Nič ti na ňom nezostane." vyzeral, že ho celkom zaujímali moje slová.
"A keby som si namočil aj prsty?" bola som zaskočená, jeho záujem bol skutočný, správal sa úplne odlišne ako v pondelok.
"No aj to sa dá ale potom sú tie oči šmykľavé. Ja to robím tak, že vždy pridám o jedno viac ako je napísané, tu nevadí ak bude trochu viac ale menej vadí." len prikývol a robil to tak ako som mu povedala. Zvyšné suroviny zvládol správne pridať bez väčších problémov. V kotlíku to bublalo ale k dokonalosti tomu chýbala tá správna farba, tá ktorú mal bola síce dobrá ale si o dva odtiene slabšia ako by mala byť.
"Elixír je dobrý a dal by sa použiť," rozhodla som sa začať komplimentom, "ale trochu slabšia ako je ideálna farba. Čo by si tam mal pridať aby si napravil farbu ale neoslabil účinky elixíru?" bol mojou otázkou zjavne zaskočený. Chvíľu uvažoval nad odpoveďou ale bolo vidieť, že jednoducho nevie.
"No farba by sa dala napraviť dračou krvou ale tá by úplne zničila účinky, takže čo neutralizuje dračiu krv?" dúfala som, že toto už bude vedieť.
"Mandragora." zaznela jeho namrzená odpoveď. Naozaj ma veľmi potešilo, že to vedel. Súhlasne som prikývla a on sa hneď pustil do krájania mandragory. Elixír bol hotový a vyzeral naozaj veľmi dobre.
"Načo si sem pripravila druhý kotlík?" opýtal sa ma popri tom ako odpratával prísady späť do políc.
"Pôvodne som chcela, že budem robiť elixír zároveň s tebou ale išlo ti to dobre takže som to nerobila." Zastal a pozrel sa priamo na mňa. "Práve si ma pochválila?"
"No áno. Prečo by som nemala?" nechápala som prečo ho to tak zobralo.
"Nie sme priatelia." vedela som, že nie sme ale čo s tým? Nechala som to radšej tak. Teraz bola medzi nami dobrá atmosféra.
"Čo s tým elixírom?"
"No vylejeme ho, určite si ho nenecháš Draco." vedela som, že presne nad tým uvažoval. Ale bolo by nezodpovedné nechať mu ho. Všetko sme poodkladali namiesto a vyliali elixír. Bola toho naozaj veľká škoda.
"Ako si sa vlastne dostal k tejto učebni?" zaujímalo ma to už odkedy sme tu boli prvý raz.
"Snape mi dovolil používať ju a aj všetko vybavenie." veľmi stručná odpoveď, z ktorej som sa nedozvedela nič nové.
"Ale ako si ho prehovoril?"
"Povedal som mu len pravdu, že sa potrebujem zlepšiť z elixírov a, že som si zohnal doučovanie. Nechal mi túto miestnosť pod podmienkou, že mu poviem s kým tu budem. Tak som mu povedal." prekvapili ma hneď dve veci. To že to sa Snape zaujímal o niečo také a to, že Draco bol úplne pokojný, dokonca milý. Teda nenadával mi a to považujem za dosť milé. Učebňu zatvoril a každý sme sa pobrali opačným smerom.

Naschvál som išla do slizolinskej klubovne dlhšou cestou aby sme tam s Dracom neprišli naraz. Vošla som dnu, nikto tu nebol. Po schodoch som vyšla k spálni, tam tiež nikoho. Ktovie kde všetci boli. Pohodlne som sa usadila na posteľ a začala som pracovať na eseji z OPČM, keď som zdola začula krik. Jasne som rozpoznala Pansyn nepríjemný jakot. "S kým si sa dnes zase flákal? Ha? Kto je tá krava s ktorou ma podvádzaš?"
"Pansy upokoj sa, bol som v knižnici, vieš, že si potrebujem zlepšiť elixíry, tak som študoval." ich hlasy bolo počuť až do izba ale veľmi nejasne. Pootvorila som dvere, chcela som vedieť ako skončí táto hádka medzi Dracom a Pansy.
"Určite, odkedy máš taký záujem o štúdium?" Pansyn hlas trochu utíchol ale stále kričala. "Prestaň na mňa bľačať! A nechápem čo sa tak čertíš, nechodíme spolu, môžem si robiť čo sa mi len zachce." Uf, Draco tak to si si teraz zavaril. Nepočula som čo Pansy povedala, ale jasne bolo počuť jej plač. A potom kroky. Draco určite išiel do chlapčenských spální. Rýchlo som zatvorila dvere aby ma náhodou nezbadal. Takže takto to je, nechodia spolu. Len ju využíva na občasné uspokojovanie. Začula som ďalšie kroky, znovu smerované do chlapčenských spální. Predpokladala som, že Pansy išla za ním. O chvíľu som počula, že sa rozprávajú ale o čom, to nebolo rozumieť. Potom nastalo ticho, radšej som ani nechcela vedieť, čo sa tam v tej chvíli dialo.