Spaces

Chapter 3

"Doriti!" Zašepkala som a zakryla si tvár.

"Čo je?" Opýtal sa zmätene Peťo.

Tobo." Zamrmlala som.

"Kto?" Nechápavo sa opýtal a jeho pohľad putoval po autobuse.

"Tobias." Zašepkala som trochu hlasnejšie.

"Aha." Povedal a postavil sa bližšie, aby ma nemohol vidieť.

"Ďakujem." Naznačila som ústami.

Usmial sa a kývol hlavou.

"Ešte stále ti nedal pokoj?" Opýtal sa.

"Nie, ale zmenil taktiku." Ozrejmila som.

"Čo máš namysli?"

"Nechcem o tom hovoriť." Pozrela som do zeme.

"Počkať..on po tebe ide?" Povedal až príliš nahlas a niekoľko ľudí sa na nás divne pozrelo.

"Stíš sa, bude ťa počuť!" Hlasno som naňho zašepkala.

"Dobre, sorry. Ale nie, vážne po tebe ide?" Opýtal sa znova.

"Nechcem to preberať, teraz nie." Uzemnila som ho.

Ľudia na nás stále pozerali a mne to bolo čoraz viac nepríjemné.

"Nech ťa to ani nenapadne!" Napomenula som ho, keď sa snažil obzrieť za Tobiasom.

"Kľud, už tam nie je." Uistil ma.

"Uff.." Vydýchla som si.

Jedna baba tam na nás tak čumela, až som mala chuť sa jej opýtať, že na čo tak pozerá.. Skoro mi praskli nervy.

Konečne sme vystúpili z autobusu a obaja sme si vydýchli. Vybrali sme sa smerom k pizzérii.

"Takže budeš mať šestnásť, ak správne počítam." Znova začal konverzáciu.

"Hej, vidím, že si nezabudol." Usmiala som sa.

"Nieže nezabudol. Iba viem, že niekedy na začiatku júna." Zabanbene sa zasmial.

"Aspoň tak. Bude to šiesteho."

"Aha, tak ak by sme sa nestretli, tak prajem všetko najlepšie." Usmial sa.

"Tak asi určite, ale ďakujem." Pousmiala som sa. "Už sme tu."

Zastavili sme sa asi tri metre od pizzérky.

"Počkaj, ako to myslíš, že určite?" Zastavil ma. "Určite sa nestretneme?"

"Idem totiž do Ameriky." Pozrela som do zeme. "Prekvapenie..?"

"A ako dlho tam budeš?" Klesli mu kútiky úst.

"Necelé tri mesiace."

Sakra! Nemala som mu to hovoriť..výborne!

"To je úžasné!" Trošku poskočil a znovu sa usmial. "Prajem ti to!"

"Uuh.." Bola som prekvapená.
"Ď-ďakujem..?"

Zrazu ma objal. V živote som ho objala už niekoľkokrát, no potom sme sa dlho nevideli a teraz na mňa zrazu skočil.

"Som za teba šťastný." Zašepkal.

"Ďakujem."

Poriadne ma stisol a pritiahol si ma bližšie. Zrazu ma zdvihol do vzduchu a ja som sa rozosmiala ako strelená.

"Daj ma dole!" Kričala som po ňom. "Si blázon!"

"Ja viem." Zasmial sa a dal ma dole.

Pustil ma, no stále ma držal za ruku a ja som sa iba blbo usmiala do zeme.