Spaces

Chapter 5

Už sme boli viac než v polovici cesty, keď otec zatiahol na benzínku. Ja som sa stále opierala o okno a sledovola svet navôkol. Všetci vystúpili ako vždy. Ku dverám podišla mama a zaklopala na okno. Stlačila som tlačidlo a okno sa zosunulo.

"Vylez a prejdi sa!" Povedala mi s úsmevom. "Najbližších dvanásť hodín už nohy poriadne nenatiahneš."

Tak som urobila ako mi vravela. Vystúpila som a začala som kráčať od benzínky ďalej na parkovisko, keď tu zrazu..

"MISHELL! MISHELLA! MISHELLAAAA!"

Začula som krik a obzrela sa. Bežali za nami tí blázni. Kamila, Denisa a..Peter? Usmiala som sa a zastavila som. Rodičia poznali moje kamarátky, no Peťa nie. Keď konečne dobehli, tak sa skoro strepali na zem.

"Myslela som, že neprídete." Povedala som, kým ešte predýchavali beh.

"Tak to máš o mne zlú mienku." Zasmial sa Peťo, ktorý nebežal, ale kľudne došiel za nimi.

"Aj o nás!" Pripomenula sa Denisa s Kamilou.

"Och, vy moje. Poďte sem!" Usmila som sa a podišla k nim.

Tuho som obe naraz objala. Obe mi objatie vrátili, samozrejme. Stískali sme sa tam dobré dve minúty.

"Budeš mi chýbať!" Smutne zahlásila Kamila.

"Aj mne!" Pridala sa Denisa.

"Aj vy mne budete chýbať! Čo ja tam budem bez vás robiť?" Urobila som grimasu, aby som zahnala slzy.

"Predsa zvádzať chlapcov." Zašepkala Kamila a musela som zadržiavať smiech.

Potom som si spomenula na Petra. Otočila som sa a na moje prekvapenie tam stále stál. Podišla som k nemu.

"Aj ty mi budeš chýbať." Povedala som s jemným úsmevom.

"Ty mne tiež." Chytil ma za ruku a pritiahol ma k sebe.

Pevne ma objal a pocítila som jeho teplo. Príjemné teplo, ktoré už asi nepocítim. Odtiahol sa a usmial sa na mňa.

"Niečo pre teba mám." Povedal a rukou šmátral vo vrecku.

Mohla som doslova počuť Kamiline myšlienky a ako obe pištia. Cítila som sa trochu trápne, no snažila som sa to zakryť.

"Tu." Vytiahol malú krabičku.

Išiel mi ju podať, no ešte pred tým ju otvoril. Bol to náramok s malými zlato-modrými guličkami. Boli na tom krásne detaily. Skoro mi spadla sánka.

"Jeej, ďakujem." Zapišťala som.

Vybrala som si ruku z vrecka a pripol mi ho na zápästie. Keď ho zapol, tak som pohľad premiestnila naňho. Usmieval sa a mám pocit, že sa aj červenal. Nemohol však tak ako ja, pretože ja som v červenaní úplná topka. Typická paradajka, čo Vám poviem.

Znova som ho objala, aby aspoň nevidel, aká som červená. Keď sme sa odtiahli, tak sme sa ešte poriadne vystískali s dievčatami, rozlúčili sa a pokračovali sme v ceste na letisko.

*****

Do nastupovania nám ostavala necelá hodina. Chceli sme tam byť skôr, aby sme to stihli. Sadli sme si a mama išla kúpiť niečo na zjedenie, keďže sme ešte ani neraňajkovali. Z batohu som si vybrala mobil a zapla som si režim lietadla, aby som neskôr nezabudla.

Keď sa vrátila aj s bagetami v rukách, začala som mať pocit, že to čo robím, nie je správne. Nemala by som tu nechávať rodičov. Ale sú predsa dospelí, dokážu sa o seba postarať. Prišlo mi to vtipné, tak som sa nad tým pousmiala.