Spaces

Chapter 24

Nasledujúci deň ma domov pustili okolo desiatej. Prišiel po mňa ujo, pretože Tomáš s Chrisom boli v škole a teta s Mariah a Danielom doma.

Pomohol mi nastúpiť do auta. Sedela som za miestom spolujazdca a ľavú nohu v sadre som mala vystretú na sedadlách. Sadol si za volant a otočil sa na mňa.

"Čo sa ti to podarilo?" Vzdychol si.

"Som proste šikovná." Pokrčila som ramenami s úsmevom. "Ste na mňa naštvaní?"

"Naštvaný?" Zasmial sa. "Som na teba hrdý."

"Tomu nechápem."

"Prvýkrát si si zlomila nejakú končatinu." Ukázal na moju nohu.

"Skoro." Nadvihla som ukazovák a zasmiala sa. "Našťastie je len narazená."

"Aspoň máš výhovorku, prečo zostať celý deň v posteli so seriálmi a zmrzlinou." Žmurkol a otočil sa naspäť.

"Akoby som to nerobila aj normálne." Uchechtla som sa. "Ale dobrý nápad."

Je to strašný borec. Celú cestu mi hovoril, čo všetko si u tety môžem dovoliť teraz, keď som zranená.

"Nechcem ju využívať." Smiala som sa.

"To nie je využívanie, len..no, nemám dobrú odpoveď." Zasmiali sme sa.

Pomohol mi výjsť z auta a do domu. Vo dverách ma s vrtením chvostu privítala Cassie. Ujo mi pomohol sadnúť si do obývačky na sedačku a odišiel po barle do auta.

"Mishell?" Ozvalo sa zhora.

Obzrela som sa. "Áno?"

"Oh, vďaka Bohu!" Prišla ku mne teta a objala ma. "Ako sa cítiš?"

"Som v pohode, vážne." Uistila som ju úmsevom. "Ak by som sa cítila zle, hneď ti hlásim."

"To radšej." Zasmiala sa.

"Mooooom!" Mariah zišla po schodoch ku nám.

Podišla ku mne a pozrela na noju nohu.

"What happened to your leg?" Opýtala sa, kým prstami jemne ohmatávala sadru.

"Moja noha sa rozhodla, že si dá prestávku." Zasmiala som sa.

"Oh, you!" Pokrútila nado mnou hlavou teta a zohla sa k Mariah. "Mishell mala menšiu nehodu a aby sa poriadne uzdravila musí pár dní nosiť túto srandu."

"Vraj srandu." Uškrnula som sa.

"Neuč moje deti hlúposti." Teta mi úškrn vrátila a odišla do kuchyne.

"Bolí to?" Opýtala sa Mariah.

"Nie." Usmiala som sa na ňu.

"Je to ťakžé?" Naklonila hlavu nabok. "Vyzerá to byť ťažké."

"Nie je to až také ťažké." Pokrútila som hlavou, aj keď som si sama neuvedomila, akú váhu to vlastne má.

Vyšplhala sa ku mne na gauč a hodila sa mi okolo krku.

"Dúfam, že sa skoro uzdravíš." Dala mi božtek na čelo.

"Ďakujem." Usmiala som sa.

Po chvíli sedenia v mojej náruči sa znova začala pýtať.

"A čo máš s rukou?" Ukázala na ruku, ktorou som držala tú jej.

Bola totiž stále obviazaná.

"To isté čo s nohou, len je to trochu lepšie a uzdraví sa to aj bez pomoci tej "srandy"." Vysvetlila som.

Prišiel k nám ujo a o bok gauču oprel barle.