Spaces

Chapter 16

Už iba dva dni a je víkend! Hrozne sa teším! Nie len kvôli tomu, že budeme mať konečne voľno, ale mám narodeniny. Sladkých 16!

Zároveň sa však cítim hrozne, pretože ich nemôžem osláviť s mojimi BaBs. S nimi sme to však oslávili ešte pred odletom.

Dnes som mala mať päť hodín. Do školy som prišla ako totálna mŕtvola. S mojou fyzickou silou som sa nevedela udržať na nohách, nieto ešte bojovať so zámkom na skrinke, tak som na chémii ani angline nemala učebnice.

Nie, žeby to niekoho zaujímalo a obzvlášť nie učieľky. To nehrozí.

Keďže ma téma na dejepise taktiež veľmi nezaujímala, použila som trik, ktorý ma naučia Alice. Teda, vedela som o ňom, len som ho nikdy neskúsila.

Cez mikinu som si pretiahla slúchadlo a druhé som zapchala. Tým pádom som mohla počúvať hudbu, ale naozaj potichúčky.

Sedela som úplne vzadu, v samotnom rohu. Aspoň som mala výhľad na celú triedu. Alice dnes nebola v škole, čo bola celkom škoda.

Jediný, ktorého som si všimla, bol Ethan. Sedel asi dve lavice predo mnou a napravo. Párkrát sa aj otočil, no ja som sa tvárila, že si starostlivo píšem poznámky.

Po zazvonení som zostala sedieť na svojom mieste a vytiahla si slúchadlá z mikiny. Keď som zdvihla pohľad, stál pri mne Ethan.

"Celú hodinu som na sebe cítil tvoj pohľad." Uškrnul sa.

"Ako vieš, že som sa pozerala práve na teba?" S úsmevom som nadvihla obočie.

"Viem, že si buď zaspávala, alebo pozerala na mňa." Sadol si na stoličku pred mnou.

"Volím možnosť A!" Vystrela som sa.

"Takže dneska u nás?" Opýtal sa.

"Hej." Prikývla som a oči sa mi znova pomaly zatvárali.

"Tak poď." Zdvihol sa a so sebou ťahal aj mňa.

Ale doslova, ťahal. Nechcelo sa mi ani chodiť. No z triedy som vyšla sama, aby to nevyzeralo divne.

Nechcem, aby si o mne mysleli, že k sebe ľudí púšťam tak rýchlo. Aj keď je pravda, že som k sebe pár ľudí pustila hneď. Napríklad Bree, Alice alebo Brennena. Okolo nich sa vyskytujem najčastejšie.

Zamierila som na dievčenské vecká. Tašku som si zhodila z pleca a učebnice dala do nej. Tašku som hodila na zem. Skontrolovala som, či tu nikto nie je.

Oprela som sa o umývadlo a pozrela na seba do zrkadla. Žiaden make up. Absolútne. No teda až na obočie, to je pre mňa must.

"No ták, Mishell." Mrmlala som si po slovensky. Zobuď sa, dievča.."

Studenou vodou som si opláchla ruky a následne nimi opatrne prešla po čele, lícach a krku pod vlasmi. Povedzme, že som sa skoro hneď zobudila.

Studená voda vždy zaberie. Hehehe.

"Ježiš! Ticho!" Bojovala som s vlastnou mysľou.

Asi mi už šibe.

"Čo je to za jazyk?" Otvorili sa dvere spoza mňa.

Skoro mi vyletelo srdce. Myslela som si, že tu nikto nie je. V zrkadle som zazrela brunetu, ktorá si to nasmerovala vedľa mňa.

"Haló! Mám sa opýtať ešte raz alebo mi nerozumieš?" Nadvihla obočie.

"Nie, prepáč!" Pokrútila som hlavou. "Myslela som, že tu nikto nie je."