Mishell's POV
Z bezsenného spánku som sa náhle zobudila. Hlboko som sa nadýchla a vydýchla. Pomaly som otvorila oči. Obzrela som si okolie. Nepoznala som to tu.
Biela izba, takmer prázdna. A posteľ. Nemocničná posteľ..?
Potom som si všimla Tomáša. Sedel pri mne, dlaň mi zvieral svojimi, svojím dychom jemne ohrieval tú moju a lakťami sa opieral o posteľ.
"Tom-" Bola som slabšia, než sa mi zdalo.
"Mishell!" Rozsvietila sa mu tvár, keď uvidel, že som sa prebrala. "Vďaka Bohu! Ani nevieš, ako som sa bál!"
"Som v pohode." Pousmiala som sa.
"Hello!" Do izby vošiel doktor. "Ako sa cítite?"
"Už mi bolo aj lepšie." Uznala som.
Pousmial sa. "Mali ste šťastie. Neviem, kde ste sa to naučili, ale urobili ste dobre, že ste neuskočili ale namiesto toho vyskočili. Vyhli ste sa istým zlomeninám končatín a vážnejším pomliaždeninám."
"Vážnejším?" Nadvihla som obočie.
Vtedy mi Tomáš odhrnul plachtu z ľavej nohy.
Oh, do kelu!
Nahrnuli sa mi slzy do očí, no zhlboka som sa nadýchla, aby som sa tam náhodou nerozrevala.
"Čo mám s nohou?" Opýtala som sa.
"Máte narazenú fibulu a ulnu." Povedal v tom ich "doktorskom" jazyku.
"Prosím?" Nechápala som.
Tomáš mi venoval karhavý pohľad, no doktor sa zasmial.
"Prepáčte, je trochu rozrušená." Ospravedlnil moje správanie Tom.
"To je v poriadku." Usmial sa. "Tak po vašom, máte narazenú lýtkovú a lakťovú kosť."
Až vtedy som si všimla, že pravú ruku mám od zápästia obviazanú.
"Budem musieť nosiť sádru?" Vystrašene som sa opýtala.
"Iba pár dní, ak chcete, aby ste sa poriadne uzdravili. Ale rozhodnutie je na vás." Ukázal rukou.
"No-"
"Bude ju nosiť!" Skočil mi do reči Tomáš a pozrel na mňa. "Pre jej vlasnté dobro."
"Nemám s tým najmenší problém." Pousmiala som sa, aby bol Tom spokojný.
V takýchto veciach má
Tomáš väčšinou pravdu..
"Rozhodnutie je na vás." Pozrel doktor na mňa a odišiel.
Vrhla som hrdý pohľad na Toma. Od sa zasmial, sklopil hlavu a znova sa na mňa pozrel.
"Ako dlho som bola out?" Oýtala som sa slovensky.
"Približne tri hodiny." Pozrel sa na hodinky. "Teraz je pol šiestej."
Pravou rukou som si prešla po tvári. Mala som trochu oškreté líce.
"Ako sa naozaj cítiš?" Pozrel na mňa ustarostene.
YOU ARE READING
Spaces
Fanfiction"I like you.." "Wait. You like me?" "Yeah, I like you." "But..you can't like me.." Michaela Kuffová, 16 ročná tínedžerka sa dostáva do sveta menom "Amerika". Tým sa aj plní jej celoživotný sen. Vďaka jej rodičom a blízkej rodine, môže ostať a užíva...
