Spaces

Chapter 4

"To mi veľmi nepomáha.." Zamrmlala som, keď som si ho obzrela.

Sedel pri mne jediný a neohrozený, Tomson. Skoro ma porazilo. Odkiaľ vlastne vie, že idem do Ameriky? Celý čas, odkedy som ho odmietla o mňa ani nezakopol. Prečo teraz?

Nech ťa ani nenápadne mu to vešať na nos! -upozornilo ma podvedomie.

"Haló! Vnímaš ma?" Zakýval mi rukou pred očami.

"Nie." Odpovedala som s očami prilepenými na zemi.

"Pýtal som sa kam presne ideš..?" Odignoroval moju odpoveď.

"Načo ti to je?" Opýtala som sa s nepríjemným tónom v hlase.

"Čo si taká štipľavá?" Zabával sa na mne.

Ten asi absolútne nepociťuje to odpudzovanie medzi nami.

"Čo po mne chceš?" Opýtala som sa už pokojnejšie.

"Porozprávať sa. Je to zakázané?" Nadvihol obočie.

"Nie, ale je na to neskoro." Povedala som a vystúpila z autobusu, aj keď to nebola moja zastávka.

Išla som čo najrýchlejšie. Ostával mi možno kilometer. Našťastie bolo krásne vidno, takže som sa nemala čoho báť.

"Prečo je neskoro?" Začula som za sebou. Skoro ma šľak trafil.

"Čo tu robíš?" Opýtala som sa otrávene.

"Som predsa džentlmen, nie? Je mojou povinnosťou ťa odprevadiť domov." Trepol zo seba asi najväčšiu blbosť, akú som od neho za celý ten čas počula.

"Tvojou jedinou povinnosťou je držať sa odo mňa čo najďalej." Povedala som viac-menej cez zuby, takže mi ani nerozumel.

"Čo hovoríš?" Opýtal sa na jeho úroveň až príliš zdvorilo.

"Že nemáš žiadne povinnosti. A voči mne už vôbec." Povedala som a konečne som nabrala odvahu sa mu pozrieť do očí.

"To nie, ale slušnosť káže." Povedal s ráznym, až pyšným tónom.

"A od kedy si ty slušný?" Opýtala som sa pokojne, no v duchu som sa pobavila.

"Nie je to dlho, možno tak 10 minút." Pozrel na hodinky, no vzápätí vytiahol mobil.

Idiot.

Zapol obrazovku a skontroloval čas. Všimla som si, že na tapete mal fotku nejakých detí. Bola čierno-biela, tak som usúdila, že to pravdepodobne budú jeho rodičia.

"Trafil som sa. 10 minút." Zasunul si mobil späť do vrecka a uškrnul sa.

"Výborne." Zamrmlala som si pre seba.

"Tak, dozviem sa už kam ideš?" Prerušil ticho.

"Do Ameriky." Povedala som s úmyslom mu na nos viac nevešať.

"To už viem, ale kam presne?" Uchechtol sa.

"Neviem, ešte som to nezistila." Zaklamala som.