Spaces

Chapter 1

"Mhmm.." Zamrmlala som, keď mi vedľa hlavy začal hučať budík.

Áno, som jeden z tých ľudí, ktorí používajú obyčajný budík a nie ten na mobile. Ten ma totiž nikdy nezobudí.

Pretočila som sa a začala šmátrať po nočnom stolíku. Keď som nahmatala budík, tak som po ňom poriadne tresla, aby konečne sklapol. Hučal ďalej. Nazbierala som všetku možnú silu, zdvihla som ho a hodila som ho cez celú izbu. Konečne sa vypol.

Pretočila som sa späť na chrbát a pretrela som si oči. Otvorila som ich a zapozerala sa na biely strop. Vzdychla som si a sadla som si na posteli. Ruky mi vystrelili do hora a natiahla som sa. Snažila som si vnútiť myšlienku, že som sa perfektne vyspala. Nepomohlo.

Vložila som si tvár do rúk a začala som premýšľať čo je za deň. Ah, áno, ďalší nudný školský deň. Ale je koniec týždňa, takže aspoň tak. Zdvihla som tvár, rukou som zdvihla iPhone a skontrolovala som čas. 5:56. Prečo si to robím?

Zdvihla som sa z postele aj s mobilom v ruke a zamierila do kúpeľne. Položila som ho na linku pri umývadle a pustila som vodu. Umyla som si ruky a nahla sa, aby som si umyla tvár. Zahmatala som po uteráku a utrela som si ju.

Zdvihla som pohľad, ktorý padol na môj odraz v zrkadle. Uvidela som v ňom seba, jedným slovom Mishell. Dlhovlasú blondínu s modrými očami, ktorá bola za farbu svojich vlasov šikanovaná. Viem znie to blbo, ale je to pravda. Našťastie mi už dali pokoj, keď ten čo to všetko začal, ku mne začal prejavovať náklonnosť.

A aby som nezabudla, som z Prešova. Prízvuk však nemám. Viem hovoriť iba čistou slovenčinou.

Stále som na seba pozerala a zrazu sa mi na tvári zjavil úsmev, pretože som si spomenula čo je dneska naozaj za deň. Zdvihla som mobil z ktorého sa ozvalo cinkanie. Zapla som obrazovku a môj pohľad sa posunul o niečo nižšie. Bola to SMS-ka. Odomkla som ho a prečítala si správu.

Milka-O 7:30 ťa čakám u mňa. Ak som ťa zobudila, tak sry, ale nespala som celú noc.

Prevrátila som očami a vzdychla si. Nemusím jej na to odpisovať, pretože vie, že tam aj tak budem.

Milka a.k.a. Kamila je moja najlepšia kamarátka. Je o niekoľko mesiacov staršia a úplne iná ako ja. Krátke hnedé vlasy, niekoľkokrát nafarbené zmyteľnými farbami a hnedo-zelené oči. Taktiež je o niečo vyššia, ale asi iba nejaké tie tri centimetre. Je krásna navonok rovnako ako vo vnútri. Ako sa hovorí: Každá brutena potrebuje kamrátku blondínu.
Má mladšieho brata, ktorý je tuším šiestak na základke. Rovnaký retard ako ona.

Odložila som mobil a zaguzlila som si vlasy, aby mi nepadali do tváre. Začala som si umývať zuby a zatiaľ som prešla do izby, aby som si vybrala oblečenie. Rozhodla som sa pre voľné biele tričko s nápisom, roztrhané sivo-modré jeansy a kardigán. Zobrala som to do kúpeľne a ešte som sa vrátila po čistú spodnú bielizeň.

Dala som si krátku sprchu a prezliekla som sa. Vrátila som sa k umývadlu, rozpustila som si vlasy a znova sa na seba pozrela. Kruhy pod očami, ktoré jasne dokazujú nedostatok spánku a vlasy ako hniezdo. Super.

Mejkap nenosím, ale keďže je to môj posledný deň, tak chcem nejako vyzerať. Prečesala som si vlasy, urobila som si vysokú guču, povyťahovala pramienky vlasov a nastriekala som na to sprej, nech to vydrží celý deň.

Tento účes nosím skoro každý deň, až na to, že si nedávam sprej, pretože hneď, ako prídem domov si vlasy rozpustím.

Vybrala som svoju mejkap taštičku, ktorá bola zahrabaná v poslednom šuflíku, úplne vzadu. Hovorím, veľmi to nepoužívam. Otvorila som ju a vybrala som všetko, čo budem potrebovať.