Spaces

Chapter 22

Neviem prečo, ale stredu som mala vždycky najradšej zo všetkých ostatných dní. Teda okrem soboty, samozrejme.
Lenže tu mám v stredu také hlúpe predmety, že ani pocit, že už skoro polovica týždňa prešla, mi nepomáha.

Ráno som sa pripravila a asi hodinu som sedela v kuchyni, zatiaľčo okolo mňa to žilo až-až. Všetci sa naháňali a ja som pomaly jedla rozmočené cereálie. Dúfala som, že aspoň cukor mi zdvihne náladu, ale márne.

Cesta do školy trvala kratšie, než som dúfala. Možno to bolo tým, že tentokrát šoféroval ujo. Ale nie je nejaký cestný pirát..bohužiaľ.

Išla som ku skrinke, vybrala si veci na fyziku a so slúchadlami v ušiach a kapucňou na hlave si ticho sadla do poloprázdnej učebne.

Dneska proste nebol môj deň. Necítila som sa pohodlne vo vlastnej koži. Po troch hodinách som išla na obed. Mali sme niečo, čo malo pripomínať Mac&Cheese.

Pri stole som sedela sama, pretože celá jedáleň bola takmer prázdna. Nebola som tu jediná, ale nebol tu nikto, koho som poznala. Teda až na..

"Ahoj, môžem si prisadnúť?" Opýtal sa chalan, ktorého som v prvý deň zrazila k zemi.

"Prišiel si si zo mňa uťahovať?" Nevenovala som mu ani pohľad, len som jemne postrkávala svoj obed v tanieri.

"Mal by som?" Zdvihol obočie.

"Neposlali ťa sem tí tvoji kamaráti, čo sa na nás tak "tajne" dívajú z druhého konca jedálne?" Povedala som sarkasticky.

"Vlastne nie. Ale sú to celkom fajn chalani, ak by si ich chcela spoznať." Pokrčil plecami a venoval sa svojmu obedu. "It's Isaac, by the way."

"Mhm?" Zdvihla som hlavu.

"Moje meno. Isaac." Usmial sa a natiahol ponad stôl ruku.

"Mishell." Vrátila som mu úsmev, no rukou som mu nepotriasla.

"Si tu nová, však?" Opýtal sa.

"Už tu som nejakú dobu, ale prakticky áno." Potichu som odvetila.

Nemala som ani najmenšiu chuť s niekým rozprávať. Zrejme to vycítil, tak bol ticho. To som sa zasa ja cítila zle, že som mu asi dala najavo, že nemám záujem zoznamovať sa-čo je viac menej pravda, ale aj tak.

"Všimla som si, že jazdíš na motorke..?" Nadviazala som konverzáciu pochabou otázkou.

"Áno. Mám ju ešte len krátko, ale je to moja láska." Na tvári sa mu zjavil obrovský úsmev, no radšej ho venoval svojmu jedlu.

"Láska.." Uchechtla som sa.

"Previezol by som ťa, ak by si chcela." Zasmial sa.

"Woah, slow down there cowboy."

"Čo? Nenavrhol som ti nič..nie na tvoj vek." Žmurkol na mňa.

"A odkiaľ vieš koľko mám rokov?" Opýtala som sa. To je absurdné.

"Bol som na tvojej oslave." Podotkol. "Len som musel odísť skoro, takže si ma pravdepodobne nevidela."

"A-ha." Urobila som not bad face. "V tom prípade si tú ponuku nechám prejsť hlavou."

"Ok." Usmiali sme sa na seba.

Nezdalo sa mi to, ale je to celkom milý chalan. Myslela som si, že to bude taký typ, čo sa s dievčaťom rozpráva za jedniným účelom. Ale nie, mýlila som sa.

*****

Normálne sme sa rozprávali, keď sa k nám prirútila Bree, zložila si veci a s obedom si sadla vedľa mňa.