Spaces

Chapter 9

Mishell's POV

Prebrala som sa. Chvíľu mi trvalo, kým som si zvykla na svetlo. Keď som sa ohliadla, tak mi došlo, kde asi budem. Ale nedochádzalo mi, prečo tu som.

Bola som u školskej sestry/doktorky. Neviem ako to tu volajú. Pokúsila som sa vstať, no v tom som pocítila ostrú bolesť a ostala som radšej ležať.

Asi takto nejako sa cítia
ľudia po opici?

Všimla som si hodiny. Ukazovali 9:10. Ako dlho tu už ležím? Nemala by som ísť za riaditeľom? Rozmýšľala som, či tu ostanem, alebo pôjdem vonku.

Počkala som teda, kým sa ku mne niekto vráti. Vrátila sa sestra a ja som sa posadila. Začala na mňa hovoriť po anglicky, na čo som absolútne nemala náladu.

Keď videla, že jej neodpovedám, tak odišla. Teda aspoň som si myslela, že odišla. Namiesto toho prišla aj s mojím bratom a.k.a. pupkom sveta.

Hneď ku mne pribehol a začal mi chytať tvár a ruky, no ja som ho iba odstrčila so slovami.
"Je mi fajn."

"Si v pohode? Necítiš sa malátne? Nechceš vodu? Bože je mi to tak ľúto. Ja toho idiota zakopem pod zem!" Sypal zo seba.

"Je mi fajn." Zopakovala som.

Vedela som, že sa trápi za to, čo mi povedal a potom to takto skončilo. Vždycky to nejako skončí. A bolo mi absolútne jedno, že sme sa pred angličankou rozprávali po slovensky.

"Pamätáš si niečo?" Opýtal sa a zdvihol mi bradu, čím aj celú tvár.

"Myslíš to, ako si ma nazval malou otravou? Hej, pamätám." Pozrela som naňho podráždene a odstrčila jeho ruku.

"Ale prosím ťa! Dobre vieš, že som si robil srandu." Prevrátil očami.

"Ja už neviem kedy si robíš srandu a kedy nie.." Potiahla som nosom.

Chcel niečo povedať, no to mu už sestra vravela, že potrebujem kľud a relax. Doslova ho vyhnala z miestnosti. Zavrela za ním dvere a vrátila sa ku mne.

"Viem aké to je. Tiež mám staršieho brata." Usmiala sa a pohladila ma po ruke.

Vrátila som jej slabý úsmev a ľahla si. Chvíľu okolo mňa ešte chodila a všeličo kontrolovala, potom si sadla.

"Čo sa vlastne stalo?" Opýtala som sa po chvíli.

"Dostala som informáciu, že ste boli zranená futbalovou loptou, alebo samotným futbalistom. Presnejšie vám povedať neviem." Prečítala pár slov z jej poznámkového bloku.

"Mhm.." Zamrmlala som.

"Spomínate si na niečo?" Opýtala sa.

"Viem o tom, čo sa stalo predtým. Potom si už pamätám iba pád k zemi, bolesť a nejakého chlapca." Snažila som si spomenúť.

"Viete, ako ten chlapec vyzeral?"

"Nie, je celý rozmazaný." Pokrútila som hlavou a ruku si priložila na čelo.

"A nepamätáte si číslo jeho dresu alebo nejaké iné črty?"

"Pamätám si..nejaké čísla." Zamyslela som sa a sestra si vybrala pero. "4..7..a 5..?"

"To je dobre." Usmiala sa. "Máte iba chvíľkovú stratu pamäte. Som si istá, že sa vám po nejakom čase alebo pri nejakých udalostiach obnoví."

"Už môžem odísť?" Ruku som položila a hlavu som mierne zdvihla.

"Ak sa na to cítite, môžte." Usmiala sa a ďalej sa venovala nejakým liekom.