Temnota môjho srdca

Šanca či koniec

Tmavá ulička alebo rebrík? Času je až príliž málo. ,, Elis rýchlo lez na ten rebrík!" Tina má postrkuje k rebríku. Ja rebrík neznášam. Mám strach z výšok. ,, Tina poď do tej uličky tam sa skryjeme, nenájde nás tam. Mňa na rebrík nedostaneš." Chytím ju za ruku čím jej nedávam na výber. Ulička nie je moc dlhá tak do nej vojdeme držiac sa za ruky. Ani jedna z nás poriadne nedýcha, je tu tma, keď Tina zrazu zakopne a spadne na zem, a so sebou stiahne aj mňa. Je tu ticho. Akoby sme vošli do inej dimenzie. Niečo sa vedľa mňa pohne a nieje to Tina. Rýchlo vstanem a šepotom na ňu kričím nech vstane aj ona. Obe sa pozbierame a okolo seba vidíme potkany. Veľa potkanov. Zrazu je tá ulička iná. Už nemá vchod a východ ale stojíme uprostred križovatky. 4 smery. Kade máme ísť ? Aj Tina si všimla tú zmenu. Pozorne sa díva na každú jednu uličkou. Rozprávame potichu aj keď to vyzerá že sme tu samy. Musíme sa ukľudniť, sadneme si na zem a obímame sa akoby sme sa tým chránili pred nebezpečím. Všimneme si že Tina plače. Prihovorím sa jej a zistím že to je prvý krát, čo sa normálne bez urážok rozprávam s niekym zo školy. Rozmýšľam nad tým a aj čo sa to vlastne pred chvíľou stalo. Sme tu uväznené alebo sú to len haluinácie? Put sebazáchovy to je to čo ma pribúti postaviť sa a nájsť cestu von. ,,Tina poď musíme sa od tiaľto dostať."
Pomaly kráčame uličkou. Už ani neviem kadiaľ ideme. Odrazu vidím svetlo. ,,Tina pozri východ." Objaví sa nádej v našich tvárach. Spolu bok po boku, ako by sme sa chceli podeliť o cieľovú pásku bežíme oproti svetlu. Zrazu ma niekto chytí za rameno a ťahá ma preč. Tinu strácam z dohľadu načahuje sa za mňou, chcem ju chytiť a zrazu je už všade len ticho a tma. Niečo ma bodne do pleca. Neviem čo to je, ale účinku je to rýchlo. Je to droga ? Nič nepočujem a prestávam vidieť. Ruky mi ochabli nevládzem sa ani pohnúť . Vidím nad sebou kraj budovy a na streche siluetu. Skočila. Už nevidím. Cítim prenikavú bolesť ako útočí na moje srdce. Cítim to, je koniec.