Temnota môjho srdca

Temnota mojho srdca

Slnečné lúče mi bili do očí. Otvorila som kukadlá a v tom keď som s naťahovala, ako mačka som vrazila Alexovi lakťom do čela.
,,Jejda, prepáč to dom nechcela."
,,To nič."zasmial sa tým svojím typickým smiechom.
,,Ako si sa vyspala kráska?"
Veškeril na mňa ten svoj úsmev.
,,Perfektne."
Otočila som sa k nemu a prstom som mu prešla po nose, keď sa môj prst približoval k jeho ústam, jemne sa doňho zakusol. Rukou ktorou ma držal okolo pása si ma silnejšie k sebe pritiahol a pobozkal.

No ako to v takých krásnych chvíľach býva, niekto to prekaziť musel. Teresa rozopla zips na stane a strčila doň hlavu.
,,Už pred chvíľou som kričala vstávať. Tak sa vy hrdličky pozbierajte a podťe zjesť voľačo, nech ste pripravení do boja."
Viem že toto je len začiatok a to na nás už raz zaútočili. Nechcem si ani predstaviť čo bude tam, hlbšie v meste. Vyliezli sme zo stanu a šli sme sa pustiť do raňajok.

(Tuším som vyšla z cviku neviem písať :D)

Veľmi si ich vychutnávam, lebo to môžu byt moje posledné raňajky. Keď dojem, poberám sa pobaliť stan. V hlave mám stále tú včerajšiu noc s Alexom na streche, až sa bojím aby som sa v boji vedela sústrediť.

A teraz to nastalo. Noc tma. Teraz sa začala hra. Veci sme zobrali a pustili sme sa do prerážania mesta. Max s lukom ja pekne potichu. V tých rušnejších miestach sa bojuje z blízka a surovo. Najprv jeden potom druhý. Za mnou mŕtvoly, predomnou kopa strážcov. Neraz som sa musela skryť za múr pretože toľkých by som ich nezvládla a potom pekne potíšku na nich skočiť. Obŕatky som mala na trénovanéa a otáčka, na ktorej som zlyhala v tréningovom centre sa mi už darí. Postupujeme rýchlo čo mi napovedá že niečo nieje vporiadku. Nemôže to takto dobre vychádzať. Čoskoro sa niečo pokazí, no naďalej si vravím že teraz musím ísť vpred. Občas mi popri hlave preletí šíp, keď je okolo mňa veľa strážcov. Vtedy sa škaredo pozrem na Max, ktorá ich vysiela. Potom sa stane to zlé. Teresa schytá nepriateľov šíp do ramena. Vybehnem za ňou a stiahnem ju do uličky. Sme tu len my dve.
,,Zatni zuby vytiahnem ti ho, na tri. Raz, dva, tri."
Mocným šklbnutím jej ho vytiahnem z ramena. Z úst sa jej vyderie výkrik a z ramena sa jej valí krv. Z poza rohu sa sem začne prebíjať strážca. Chytím šíp a keď je pri nás nabodne sa naň. Tak to bolo tesné. Z vačku vytiahnem obvezy a obmotám nimi Terese ruku. Trochu zasyčí. Potom jej dám vypiť nejaký lektvar. Mám už len dve fľaštičky. Tento nápoj jej utíšiť bolesti a rana sa jej začne rýchlo hojiť. Pomôžem jej vstať.
,,Tersa, keď už nebudeš cítiť bolesť choď znova do boja."
,,Dobre, hneď idem, ale ty sa ponáhľaj ostatní ťa potrebujú."
Vybehnem z nášho provizorného úkrytu a po ceste na moju trasu zrazím k zemi dvoch strážcov. Bojujeme ako sa dá. Jeden strážca mi do nohy zapichne nôž. Chytím ho a zlomím mu väzy. Páči sa mi to zabíjanie. Je to ako droga.  Zalezem za roh a vypijem sérum. Nôž si vytiahnem a obmotám si nohu obväzom. Znova sa vrátim do boja. Už som v pohybe dlho. Strážcov je čoraz menej. Darí sa nám. Už vidím kraj mesta. Ulice sú prázdne, iba pokryté mŕtvolami. Všetci sa stretneme  a začneme plánovať ďalšiu cestou k jaskyni. V tom len vidím ako Max vybieha a kryje ma. Pred šípom. Alex vyhodí granát na budovu, na ktorej vybuchne telo strelca. Moja sestra dopadá na kolená so šípom v hrudi. Vytiahnem jej ho a dám jej vypiť lektvar. Kľačím pri nej. Slza jej steká po líci.
,,Max pi pi. Účinkuj ty poondiaty lektvar."
,,Elis kľud."
Mala by som ja ukľudnovať ju zem prežije že všetko bude oka. No namiesto toho tu sedím a trieskam do zeme.
,,Nemala som ťa sem brať je to moja vina. Moja moja moja."
,,Elis to je vporiadku."
Hlas má slabučký.
,,Každý musí umrieť a ja umrieť s tým že som urobila dobrú vec. Zomrela som pre dobro iných."
Chcela sa stať sestričkou. Vždy to hovorila. Chcela ostatným pomáhať.
,,TO NEHOVOR TY NEUMRIEŠ VYPILA SI TEN LEKTVAR."
Slabučko zakašle a nadýchne sa. Naposledy.
,,Už si skoro tam. Nie je to tvoja..." Potom zavrie oči a vetu už nestihne dopovedať. Čiastočky prachu padajú na zem. Nič nevnímam len ju mňa a ten vietor. Držím ju v rukách, dokým sa neozve hlas.
,,Poď Elis musíme ísť."
Postavím sa, uložím ju na zem a s posledným pohľadom odídem. Musím byť silná, dokončím to čo treba. Zabijem temného pána. Pre ňu.

Keď vídeme z mesta uvidím tú obrovskú horu. A tam v tj obrovskej hore je niekde dáky čudesńy tvor, ktorý stráži tú časť vo mne. To zlo, pre ktoré som sem prišla. Zničím pána a potom sa zbavíme toho zla v mňe.
,,Vynesiem ťa tam poraźiš tu nestvoru a zoberieš kameň. Pametaj nesmieš ho použiť pred tým ako zomrie pán temna."
Chytím sa ho a on vyletí hore. Pred jaskyňou zastane a pobozká ma. Ďaľej somnou nemôže ísť do jaskyne smie vstúpiť len jeden človek. Teda osoba, lebo ja sa za človeka nepovažujem. Hlavne po tom koľko duší som zabila. Pustí mi hlavu. Nakoniec sa pustia aj naše ruky. Možno ho vidím naposledy.
Posledný krát sa dívam ako vzlietla a letí dole k mestu. Potom sa otočím a vidím tú bránu. Priložím na ňu ruky a zatlačím. Otvoria sa nejaké ,,tajné" dvere. Vojdem dnu. Chvíľu mi trvá kým si privyknem na tmu no potomndi všimnem fakľu. Vezmem ju do rúk. Sama sa zapáli. Kráčam a zrazu počujem zvuky. Približujú sa. Stiahnem sa ku kraju a skoro sa idem pocikať od strachu, keď potom zistím že sú to len netopiere. Sú mi podobné až na to že sú niekoľkokrát menšie. A ehm majú krídla. Postavím sa a idem ďalej. Skoro si nevsimnem obrovskú priepasť a takmer do nej padnem. Zastavím a rozhliadam sa, predomnou sú tri tenké chodníky nad prepasťou. Iná cesta nieje. Tak začnem prvím. Niesom si ničím istá tak naň len jemne položím nohu. Prepadne sa. Keby som sa naň postavila celou váhou zrejme by som to už nerozchodila. Druhý je pevný ale dosť úzky. Pomaly s vystretými rukami prechádzam. Zrazu začujem praskot a nestabilitu pod nohami. Neostáva ani nič iné iba skočiť . Preskočím na tretí chodník dúfajúc že nespadne. Naštastie ma drží a potom im len stihnem zazrieť jedným okom rútiace sa kusy do rokliny. Prejdem na druhú stranu. Skoro si ho nevšimnem, veľké Čudo s krídlami , dajakým zvláštnym chvostíkom, akoby s ostňami. Veľké guľaté oči uprostred tváre.  Čierny ako uhlie. Laby obrovské, telo mohutné a hlava veľká. Nos má ako moja dlaň. Stojím predním. Vstáva. Zrazu s zničilo nič premeni na človeka. Teda na niaku vyziabnuté príšeru s krídlami a čiernym plášťom. Teraz mi dochádza prečo som tu. Toto Čudo čo je predomnou je pán temna.
,,Vítam  slečinka, evidentne ti práve došlo s kým sa tu stretávaš."
Sakra on mi číta myšlienky?
,,Správne."
Doriti. To znamená že nesmiem premýšľať nad tým ako ho zničiť, lebo by na to prišiel. Vybehnem k čiernemu kameňu, ktorý som zbadala, keď sa ráčil pán uhnúť s tým svojím tučným zadkom. Nanešťastie, ma chytil a odsotil. Rukami som sa zachytila kraja priepasti. Dlhé, špicaté a povedzme si úprimne aj smradľavýmé nohy sa ku mne približujú.
,,Nemám čas sa tu s tebou hrajkať aj keby som rád, ale mám povinnosti."
Postaví sa mi na ruku. A to ako vyzerá je ťažký, ale držím sa. Zdvihne nohu s dupne mi po prstoch. Pustím sa.
,,Ale keď ja, tak aj ty. Schmatem ho za členok a ťahám so sebou do priepasti.
Nezáleží že umriem, no aspoň zachránim ostatných.  Vtedy mi to dôjde. Však má krídla. Vyhupnem sa naňho v poslednej chvíli. Letí hore aj somnou. Vytiahnem nôž a pekne mu tie krídla odrežem. Padáme dolú, tentokrát už je smrť istá. Naposledy rozmýšľam, lúčim sa do svojimi blízkymi.  Rozmýšľam nad tým aké to bude byť s mamou a otcom a s Max.V tom ma niečo zachytí a ťahá nahor.
,,Výborne Elis."
,,Ale ty..."
Preruší ma hlasné zakryčanie.
,,Ale ja nič, pohi ber kameň a musíme vypadnúť, lebo to tu spadne."
Položí ma na zem. Ja sa rozbehnen k tomu šutru. Páči sa mi chcem ho. Je hlboko v stene. Rýpem doň nechtami, kúšem doň, ale nechce povoliť.
,,Alex to nejde."
,,Ser na to a padajme."
,,Nie nenechám ho tu."
Zdrapne ma. Ťahá preč. Keď vyletíme von z jaskyňe, za nami spadne obrovský kameň. Prídeme dole všetci, začnú kričať nadšením. Pán temna je mŕtvy, čo znamená slobodu.

Sedím s Alexom na kopci a dívame sa na mesto. Strata mojej sestry a rodiny ma poznačila, ale vraj sa držím dobre.  No nechcem mať v sebe to zlo kameňa.
,,Čo si taká?"
,,Chcela som ten kameň. Nechcem byť zlá krvilačná zrúda, ktorá chce zabíjať."
,,Ale ty niesi zrúda."
,,Ale ja nechcem byť temná."
,,Ale mna tá tvoja milá, tajomná temnota priťahuje. Elis mňa nezaujíma že tvoje srdce je temné, lebo viem že nie je."
Potom ma chytí a pobozká.
,,Ach, tá temnota môjho srdca."

Ďalšia  zároveň aj posledná časť. Moc sa ospravedlňujem za chyby, ale je noc a neviem ani poriadne ťukať do obrazovky. Nebyť toho že mi môj mobil ,,opravuje" chyby nikdy by som tento príbeh nenapísala. Takže ďakujem z ti zem ste sú tento môj amatérsky príbeh prečítali. Ďakujem za podporu ;) a teraz budem plánovať ďaľší príbeh.