Temnota môjho srdca

Hrozba

,,Tak naša slečinka sa chce hrajkať. Tak poď zahráme sa na vlka a kozu."
,,Dobre kozička utekaj."
,,Začínam byť hladná."
Vrhla sa na mňa ale stihla som sa uhnúť. Docapla na zem tvárou tak silno až som počula veľkom hlasné plesnutie. V duchu som sa zasmiala nad tým jej výrazom, keď sa postavila a pozerala na mňa. Asi som sa trochu pousmiala, lebo po mne začala žiapať.
,,Čo ti je vtipné?"
,,Ty."
Nato vybehla smerom ku mne, ale ja som sa nedala. Vyskočila som a zachytila som sa rukami lustru. Zabrzdila a zdvihla hlavu hore.
,,Tak ty budeš utekať."
Skočila som jej rovno na hlavu. Chytila som jej ruky a skrútila ich dozadu. Hlavu som jej zdvihla a šepká som jej do ucha.
,,Ja nikdy neutekám od svojho ľudu."
Už som ju chcela zabiť keď ma niekto chytil a stiahol dozadu.
,,Dnes máš šťastie, ale ja sa ešte vrátim."
Sedela som tam na zemi a pozerala som sa na to ako odchádza hlavnou bránou a sťahuje svojich strážcov. Je to zbabelec. Najprv zaútočí a potom ujde.
Každopádne musíme byť v strehu, povedala že sa vráti. Rýchlo som bežala zhodnotiť situáciu. Ukázalo sa že nikto nebol mŕtvy, boli len omráčení. Zdravotný personál pobehoval a dovážal ranených. Zvolala som poradu.

,,Či sa Vám to páči alebo nie je čas nájsť ten kameň. Jedine ja ho možem zobrať a potom musím zabiť temného pána."
,,Tak ja idem s tebou."
,,Alex ja to musím zvládnuť sama."
,,Tak jednoducho sa tam nedostaneš."
,,Dobre teda začnite plánovať, zaútočíme."