Temnota môjho srdca

Začiatok temna

Tma. Takto sa dá opísať to ako som sa cítila. Ocitla som sa mimo nášho sveta. Nový život, nové pravidlá. Akoby som sa vracala v čase a pritom sa posúvala v pred, to bol ten pocit. Myšlienky, akoby mi prešli popred oči. Keď sa mi podarilo otvoriť oči bol pri mne ten človek čo skočil z domu. Už som však nebola v uličke. Ležala som v jeho náručí. Boli sme v chodbe, tehlovej chodbe, na stenách boli fakle a pavučiny. Práve som sa chcela spýtať kde to som a čo je s Tinou, keď zrazu ma potiahol za ruku. Skrikla som od bolesti. Moja pravá ruka bola vážne porezaná. Dlhá ryha sa mi tiahla od ramena až po zápästie. Pritlačil ma k stene a jeho tmavými očami sa na mňa pozrel a povedal: ,,Ak chceš prežiť buď ticho!" Nato sa ku mne otočil chrbtom a tlačil ma k stene. Zrazu spoza rohu chodby vykročil chlap. Mal jazvu na čele a bol v tmavom iblečení. Za ním ďaľších päť chlapov, podobných ako ten prvý. Pohľad mi padol na osobu zamotanú v reťazi. Bola to Tina. To dievča, ktoré somnou pred chvíľou stálo v tej uličke. Vliekli ju silou niekam preč. Bola doráňaná a slzy jej stekali po celej tvári. Nevšimla si ma .Pozrela dom sa na toho chalana čo ma tlačil k stene. V očiach som mala otázku. Nevidia nás? Prikyvol. Tí zvláštni muž zmizli a Tina s nimi. Bolo mi jej ľúto, aj keď bola ku mne odporná. Ten neznámy chalan sa pohol a ťahal ma zo sebou. Zašli sme za roh, kde stála osoba v čiernom plášti. Ten chalan mal rovnaký plášť. Keď sa tá osoba otočila jej oči žiarili na modro. Bolo to dievča. Zložila si kapucňu a vystrela ruku smerom ku mne. Ten chalan ma k nej postrčil a tak som nemala na výber. Dotackala som sa k nej a chytila sa mojej zranenej ruky. Jedným pohybom mi prešla ponad ranu, ktorá začala bolieť ešte viac. Padla som na kolená a stláčala som ruky v päste. Bolesť po chvíli prestala, už už som jej chcela vynadať čo to robí, keď som si všimla že po rane ostala len malá jazva. S otvorenými ústami som zízala na svoju ruku. ,,Nemáš začo. Volám sa Tía." Prešla okolo mňa. Jej krásne biele vlasy sa hompáľali na jej chrbte. Prešla k chalanovi, ktorý podišiel ku mne jemne sa zohol a podal mi ruku. ,,Ja som Alex." Prihovoril sa mi. Začali mi hlavou blúdiť otǎázky. Kto boli tí muži? Kam viedli Tinu? Kto ste vi a ....Keď som však otvorila ústa priložil mi prst k ústam. ,,Ani slovo, až keď budeme na bezpečnejšie mieste všetko sa dozvieš." Tía prišla ku mne chytili ma za ruku a viedla ma chodbou rýchlym krokom. Vyšli sme po schodoch pred Alexom. Pred nami sa otvorili dvere. Vošli sme cez ne a keď sme vošli do víťahu, Alex ma chytil za ramená až prisilno. Dvere sa zavreli a Tía pohla prstom a výťah sa pohol. Pohol sa tak rýchlo až som skoro podskočila. Keby ma Alex nedržal asi by som hlavou nabúrala do stropu. Prudko sme zastali a vošli na chodbu. Boli tu ľudia, ktorý nás už asi zrejme videli keďže nás zdravili a otáčali sa za nami. Vošli sme do jedných z dverí do miestnosti, kotrá bola priestranná, boli tu sčasti tmavé veci, no napriek tomu táto miestnosť pôsobila svetlo a otvorene. Posadili sme sa na čierny gauč. Tía predomňa postavila zakrytý predmet vysoký ako ja. ,,Elison, za týmto plášťom je zrkadlo, si pripravená čeliť zmene ktorú v ňom uvidíš?" Pochopila som, že od tej noci v uličke sa niečo stalo, niečo čo malo dôvod Tinu držať v reťazcoch. Chcem vedieť jedno. Čo sa za tú chvíľu stalo?