Temnota môjho srdca

Votrelec

Lužímsi tu na posteli a dívam sa na strop. Nemôžem sa ani trošku pohnúť. Po tom čo som včera vyviedla sa väčšina zhodla na tom že bude lepšie keď budem pripútaná. Tak som tu, ruky, nohy, trup dokonca aj okolo krku mi dali povrazy. Alex sa ma pred Tíou zastával že za to nemôžem ja ale ten kameň, no hneď po tom čo to dopoedal, dostal od nej taký pohľad, že radšej odyšiel. Potom ma pripútali a odvtedy som tu už poriadne dlho. O pol hodinu prišiel posliček s oznamom že vonku je čisto a hneď po tom čo sa zistia že už nebudem viac robiť napriek ma pustia domov. Ked odyšiel vošla Tía odpútala ma. Postavila som sa a cieľa na ňu.
,,Takže ty už nezaútočíš?"
Povedala to ako by bola čakala že hneď keď ma odmotá sa hodím na ňu a budem ju chcieť zabiť. Len som prebehla pohľadom za ňu, čím som chcela naznačiť načo jej je toľko strážnikov.
,,To bolo pre prípad že by si sa po mne vrhla. Ale vidím že to nieje potrebné. Môžeš ísť domov ale pametaj si že ťa máme na očiach."
Po jej nepriateľských slovách adresovaných na môj účet som sa pobrali preč. Vôbec mi neprišla priateľská, skôr ako by ma neznnášala. Ale čo som jej urobila?

Prišla som domov a keďže som zabudla že dnes som mala byť v škole a mala som prísť až o tretej, tak som dnes dorazila už o druhej. Mama bola doma a keď si ma všimla vedela že sa mi ešte neskončilo vyučovanie.
,,Elis ako to že niesi v škole?"
,,A prepáč bolo mi trochu zle tak som šla domov."
,,Prečo si mi nezavolala, prišla by som po teba."
,,Neviem."
Pomaly, čo najlepšie som sa snažila naznačiť že mi nie je dobre. Práve naopak. Bolo mi perfektne a práve preto to bolo náročné. Ľahká som si na posteľ a zapla som si telku. Mama ma bola pár krát skontrolovať a doniesla mi niečo pod zub. Večer v telke šli už len samé teleshopingy a tak som ju vypla. Vytiahla som svoju obľúbenú knihu a zapla som si lampičku. Asi po hodine mi začalo byť smutno. Rozmýšľala som nad tou novou s Alexom ako sme sedeli na kopci nad mestom. Zrazu som začula šramot pod mojím oknom. Potichu som podyšla k nemu a so štipkou odvahy som nakukla von. V tom predomňa skočil nejaký človek.
,,Čau kráska."
Odstrčil ma a dopadla som na zem. Nebol to človek pretože kým som sa váľali na zemi vošiel do izby a vyceril zuby.
,,Budeme to musieť urobiť potichu inak by museli umreť aj tvoji rodičia."
,,Mojich rodičov sa ani nedotkneš!"
Pricapil mi ruku na ústa.
,,Ty malá sliepka, buď ticho."
V tom som sa mi svojimi tesákmi zahrnula do ruky. V momente spadol na zem a držadlo ju. V tom som to pochopila. Na tej jednej hodine mi raz vraveli že keď upír kusne do druhého upíra omráčiho. A keď sa dobrého zahryzne nadlhšie zabije ho. Kládla som si k nemu a kusla som ešteraz. Zastonal a z posledných síl mi vlepil facku. Pustila som sa ho a vtedy to využil a vstal podyšiel k oknu, keď spadol tvárou na koberec. Videla doň len osobu ktorá držala kôl zapichbutý v jeho chrbte.
,,Elis poď musíme vypadnúť. Našli ťa."
Bol to Alex. Potichu ku mne prišiel a ťahal ma za ruku von oknom. Vytiahla dom sa z jeho zovretia.
,,A čo moja rodina. Nemôžem ich tu nechať."
,,Neboj sa im neublížia idú po tebe. Musíme vypadnúť."
Prehodil si mŕtvolu cez plece a skočil von oknom. Nasledovala som ho. Tentokrát som dopadla odosť lepšie než pri minulom úteku cez okno. Bežali sme rovno na základňu, temní upíri nám boli v pätách.