Diary |h.s.|✔️

Časť prvá

Lúče ranného slnka ma prinútili zobudiť sa a opäť žiť ďalší nudní deň. Zamračene som sa pozrela na hodinky, ktoré ukazovali 6:44. Nahnevane som sa hodila späť do perín a nesúhlasne zavrčala. Čo iné mi ostáva ako vstať a fungovať?

„Dobré ráno," zamrmlala som v momente ako som vošla do kuchyne.

„Aj tebe," ticho pošepol otec a ďalej sa venoval čítaniu novín. Na stole už boli pripravené raňajky, ktoré ako každé ráno nedojem.

„Pozri Candice, musíš niečo zjesť," povie otec a položí noviny. Pozriem naňho s pozdvihnutým obočím a neveriacky pokrútim hlavou.

„Nie. Nie som hladná," jednoducho poviem a vezmem si fľašu, do ktorej následne natočím vodu.

„Viem, že je to už dlho od kedy mama.."

„Nie oci. Nechcem sa o tom rozprávať," jednoducho poviem a odídem z kuchyne. Tesne pred tým počujem ocove povzdychnutie. Nie, toto už riešiť nechcem. Teda, nie s ním.

***

Do školy prídem celkom načas. Nikdy som neznášala keď niekto meškal, alebo keď som niekam meškala ja. Jedna z mála vlastností ktoré mám po mam...

Nie, nemysli na to.

Mierne potrasenie hlavou ma dostalo späť medzi živých. Škola je, ako vždy, preplnená študentmi, ktorých to tu nebaví. Ja nie som výnimka. Možno by ma to bavilo, ak by som tu niekoho mala. Ale môj jediný priateľ je školský potkan. Kruté, áno viem. Ale načo si robiť s niekým vzťah, keď aj tak po skončení školy si na seba nespomenieme. A ja si nechcem spomínať na nič z môjho študentského života. Prinieslo mi to iba mnoho bolesti, čiže načo? Jedniné čo naozaj potrebujem je denník, ktorý zháňam už naozaj dlho, ale nikde som nenašla taký, ktorý by za to stál. Mojou poslednou nádejou je malý obchod s knihami na konci mesta. Plánujem tam ísť už hádam celú večnosť, ale nikdy na to nie je čas. Teda, ja mám čas stále. Ale, no proste nebol na to čas. No dnes som si povedala, že by bolo na čase aby som tam zašla. Čo stratím? A aj keby, už si naozaj nejaký potrebujem kúpiť.

„Hay Candice, máš domácu z matematiky?" prišiel ku mne Josh, triedny frajerík. Myslí si, že keď je pekný, tak mu všetky dievčatá skočia pod nohy. Míli sa.

„Mám," odpoviem jednoducho a kráčam ďalej na hodinu literatúry.

„Fajn, tak mi ju daj," povie a postaví sa predo mňa s otvorenou dlaňou.

„Zabudni," opäť odpoviem jednoducho a obídem ho.

„Candice, daj mi tu domácu inak...," začne ale ja mu skočím do reči.

„Inak čo? Zakážeš každému aby sa so mnou rozprával? Oh, ak si si to nevšimol, s nikým sa nerozprávam," drzo poviem a vojdem do triedy. Neznášam to tu. Jediné odreagovanie je hodina literatúry, kde sa môžem plno venovať knihám, autorom a ich myšlienkam. Už od mala som milovala knihy. Ako dieťa som prečítala takmer každú rozprávku. A teraz? Takmer každý román mám zachovaný v mojej knižnici. Hoc je morbídne, ako každý píše o láske, ale vždy to donúti čitateľa vypnúť a venovať sa deju, postavám a ich myšlienkam. Pre toto milujem knihy. Jednoducho môžem utiecť od reality.

„Fajn študenti. Dnešná hodina bude, žiaľ, voľnejšia, keďže si musím na pár minút odskočiť. Čiže, vyberte si vlastne knihy a čítajte. Na ďalšiu hodinu očakávam obsah danej knihy, prípadne ukážky a samozrejme vaše názory. Tak ako stále, najlepšie si ponechám. Teraz sa už pustite do čítania," povie profesor a následne vyletí z triedy ako vietor. Spokojne sa usadím na stoličke a vytiahnem si moju knihu, ktorú som dostala od otca. Papierové mestá.

***

S čelom opretým o sklo pozerala na mňa a usmiala sa. „Mám pre teba malý tip: pristane ti to keď si veríš. A naopak." Kým som sa zmohol na odpoveď, opäť sa zahľadela von a spustila: „Poviem ti, čo na tom nie je pekné. Odtiaľto síce nevidno hrdzu ani popraskanú farbu, ani nič také, ale máš mesto pred sebou také, aké je. Iba naoko. Aj plast je oproti nemu ako kameň. Je z papiera. Papierové mesto. Veď sa naň pozri, Kvéčko, na všetky tie slepé uličky, cesty vracajúce sa na začiatok, na domy postavené, len aby raz mohli spadnúť. V papierových domoch bývajú papierový ľudia a krútia si budúcnosťou, aby im bolo teplo. Papierové deti popíjajú pivo, ktoré im kúpil bezdomovec v papierovej večierke. Každý sa ide zblázniť, len aby vlastnil čo najviac vecí. A všetky sú tenké a slabé ako papier. Tak ako ľudia. Som na svete už osemnásť rokov a nespoznala som ani jedného človeka, ktorému by záležalo na niečom dôležitom."

„Pokúsim sa nebrať to osobne," poznamenal som. Obaja sme hľadeli do atramentovej diaľky slepých uličiek a rozľahlých rodinných pozemkov. Dotýkali sme sa plecami aj chrbtami rúk, a hoci som na Margo nepozeral, opierať sa o sklo mi pripadalo ako opierať sa o ňu.

„Prepáč," povedala.

***

Prudko som zavrela knihu. Papierové veci. Papierová škola, papierový spolužiaci, papierový učitelia, papierová rodina, papierový život. Tenký a slabý. Papier. Krutá pravda. Tak ako ani Hazel nevedela, že príde o Gusa, tak ako ani Kvéčko nevedel, že stratí Margo, tak ako ani ja som nevedela, že o nich prídem. Je to až príliš jasné, až je to zahmlené. Všetko je z papiera. Iba papier. No aj napriek tomu, sme schopní trúchliť nad každým stratením papierom.

Zvonenie ma dostalo z mojich myšlienok a tak som jednoducho odložila všetky moje veci do tašky a pobrala sa preč z triedy. Ani som si nevšimla, že učiteľ sedel celú dobu v triede. Teda, možno nie celú dobu, ale nejaký ten čas asi áno. Nasledujúca hodina mala byť matematika. Čo bola spoločná hodina so všetkými z triedy. Tieto hodiny som neznášala. Až príliš jasne si na týchto hodinách uvedomujem, že som sama. Hoc ma to po pár minútach prejde, keďže ja nikoho nepotrebujem, ale aj tak to nejako zasiahne.

Zo skrinky si vyberiem všetky potrebné veci a pomalým krokom sa vydám k našej triede. Nikdy som sa na tieto hodiny neponáhľala. Prvé miesto mi nikto nepreberie a nikoho ani zaujímať nebudem. Čiže mi je jedno či tam presedím celú prestávku, alebo iba pár sekúnd kým príde učiteľ.

„Thomsova, chcem tvoju domácu," povie Josh v momente ako vojdem do triedy. Ťažko si povzdychne a pozriem jeho smerom.

„A ja chcem aby si mi dal pokoj," poviem pokojne a sadnem si do prvej lavice. Hodinky na stene ma oboznámia že do začiatku hodiny ostáva iba pár sekúnd.

„Nikdy som ťa nechápal," povie odmerane a díva sa na mňa.

„Nikdy som ťa o to nežiadala," odkopnem ho v momente ako zazvoní a on odíde. Čo znamená moju výhru. Už iba prežiť matematiku a je tu dvojhodinovka výtvarnej, na ktorú sa tiež teším. Ale už nech je koniec školy a ja si môžem ísť po svojom.

----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Oficiálne prvá časť. naozaj sa teším na pokračovanie. ak mám byť úprimná, neviem čo z toho bude. jednoducho som dostala nápad a nemohla som to nechať iba tak :D verím, pevne verím, že to nebude zbytočné a ja to nebudem musieť mazať, kvôli nedostatku reads.... :)

*k príbehu*

Bude to niečo úplne iné ako doteraz. žiadna mafia a dokonca ani chalani nebudú slávny. Proste normalny život. teda, až tak nie, ale to až potom :D

čítajte, hviezdičkujte, komentujte a vidíme sa pri ďalšej časti ;)