Diary |h.s.|✔️

Časť devätnásta

Nobody's POV

Harry sedel sám vo svojej izbe. Nikto nečakal takýto zvrat udalosti. Kto by aj hej? Prečo keď už mal pocit, že ide všetko ako má, príde jedna udalosť a ono sa to celé skomplikuje. Bál sa momentu, kedy sa to stane, ale vedel, že ho to neminie. Bolo to, akoby ho niekto olial vriacou vodou a následne ľadovou. Nechcel aby to bola pravda, ale bolo to tak. Bol to moment, kedy si začal plne uvedomovať, že je sám.

Opatrne vzal denník do rúk a položil ho do spodného šuflíku. Vedel, že ak by pokračoval, stratil by aj ju a to nechcel. Chcel si ju pamätať ako krásnu, dokonalú a jeho Candice. Ale tu bol ten problém. Ona nikdy nebola jeho. Možno si to iba nahováral. Možno to tak iba chcel cítiť. A v tom momente začal pochybovať o svojich citoch k nej.

Candice's POV

Už je to druhý deň. Harry jednoducho neodpisuje. Po tom karnevale, po jeho milujem ťa. Proste prestal. Skončil. A neviem prečo. Bála som sa, že sa možno niečo stalo. Alebo jemu sa niečo stalo. Ale nechcela som tie myšlienky nechať pohltiť moje vnútro.

„Candice, je tu Suzane," prišiel do izby otec.

„Nechcem sa s ňou rozprávať," povedala som pokojne a aj naďalej pozerala von oknom. Jediné čo som chcela bol Harold.

„Prosím. Urob to pre mňa," zašepkal otec a ja som svoj pohľad uprela naňho.

„Iba pre tento krát," súhlasila som a vybrala sa za ním do obývačky. Suzane sedela na kresle a v rukách zvierala malú krabičku.

„Ahoj Candice," pozdravila ma ako prvá a usmiala sa.

„Dobrý deň," odpovedala som tak, ako som to pokladala za vhodné.

„Nie. Chcem aby si mi tykala," usmiala sa.

„Tak teda, ahoj," znepokojene som povedala a sadla si oproti nej.

„Mám, mám niečo pre teba," podala mi malú krabicu dôkladne zabalenú. Mierne som zvraštila obočie a vzala krabicu.

„Čo tam je?" opýtala som sa a pohľad presunula späť na ňu.

„Niečo, čo by sa ti možno páčilo," nesmelo povedala a poškrabala sa na krku. Bolo mi to celkom vtipné. S malým úsmevom som sa pustila do rozbaľovania.

A čuduj sa svetu, bola tam kniha. Videla som ju niekoľkokrát vo výklade a vždy som si ju chcela kúpiť. No nikdy som sa k tomu nedostala. A teraz? Mám ju a zadarmo. Spokojne som sa usmiala a pozerala na Suzane.

„Naozaj pekne ďakujem. Túto som už dlhšie chcela," usmievala som sa a pozerala jej do očí. Bolo vidieť ako si vydýchla a spokojne sa usmiala.

„Boli sme v kníhkupectve na konci mesta a bol tam tak milý mladík. Môj bývali študent, Harry. A poradil nám ju," povedala nadšene. Stratila som sa hneď, ako spomenula meno Harry. Nemohol to byť môj Harry, že nie?

„Oh, tak to naozaj ďakujem. Prekvapili, prekvapila si ma," usmiala som sa.

„To som rada," pokojne povedala a bolo vidieť ako sa uvoľnila.

„Ja, musím si ísť niečo vyriešiť. Myslíte, že to bude v pohode?" opýtala som sa ich oboch a vstala.

„Zlatko, mala by si ostať doma," povedal otec a nepekne na mňa hľadel.

„Bude to maximálne hodinka. Potom budem s vami," vravela som naliehavo.

„Fajn. Myslím, že to je fajn," povedala Suzane a usmiala sa na otca.

„Ďakujem," s úsmevom som povedala a vybrala sa do izby. Na stole bol položený môj denník na strane, kde sa už Harry neozval. Jednoducho to musím vyriešiť ja, aj keď som naozaj nechcela.

***

Počasie vonku nebolo ideálne, ale ani najhoršie. Vietor mi narážal do líc, čo spôsobovalo istú červeň. Jedna z mála vecí, ktoré neznášam na takomto počasí. Obloha vyzerala akoby sa čo chvíľa malo rozpršať a celkovo bola atmosféra vonku, nejako divná.

Náhlila som sa ku kníhkupectvu na konci mesta. Možno už bude zatvorený, ale za pokus nič nedám. A nie je zas až tak veľa hodín. Možno bude tesne pred záverečnou. No čím bližšie som bola, tým viac som si uvedomovala, že sa tam nesvieti. No aj napriek tomu som chcela dôjsť až k nemu. Svetla boli, ako som predpokladala, vypnuté a dvere zamknuté. No upútal ma malí oznam na dverách kníhkupectva.

„S ľútosťou oznamujeme, že majiteľ, John Styles, včera podvečer podľahol rakovine pľúc. Starší a podľa mnohých najlepší starký bude pochovaný 2.2. (utorok) na miestnom cintoríne. Spolu mu môžeme povedať posledné zbohom."

So slzami v očiach som dočítala oznam a buchla do dverí päsťou. Nahnevane som sa otočila a vybrala sa domov. Prečo musia zomrieť a odísť tí najlepší?

Ticho som kráčala prázdnou ulicou, keď som si uvedomila, že vlastne neviem, aký je deň. Z vrecka kabátu som vytiahla mobil a zistila som, že dnes je nedeľa 31. januára. Pohreb je teda o 2 dni. Povzdychla som si rozhodnutá, že tam pôjdem.

***

Bol pondelok ráno a tak ako zvyčajne som vstávala do školy. Všetky potrebné veci na dnešný deň som si pripravila už večer a tak som nemusela zabíjať čas ráno. Pokojne som sa pripravila a vybrala sa na raňajky do kuchyne. Počula som pokojný smiech otca a Suzane.

„Dobré ráno," ospalo som pozdravila a sadla si za stôl. Hneď na to mi otec položil pod nos tanier s miešanými vajíčkami.

„Nie som hladná," odtisla som tanier a vstala.

„Musíš jesť," nepokojne povedal otec a chytil ma za ruku. Zo stola som vzala jablko a ukázala mu ho.

„Budem jesť. Ale až v škole a iba toto jablko. Teraz chcem kávu," nepokojne som vravela a vytiahla si ruku z tej jeho.

„Fajn," zašepkal a sadol si k Suzane. V kuchyni nastalo ticho, čo mne bolo ukradnuté. Jediné čo som naozaj chcela bol Harry.

„Môžem ťa vziať do školy," ozvala sa Suzane a povzbudivo sa usmiala.

„Zvládnem to pešo. Ďakujem," odmietla som a vypila kávu na ex. Pohár som položila do dresu a zo zeme vzala tašku.

„Tak v škole. Oci, poobede," povedala som na „pozdrav" a vybrala sa obliecť si kabát a obuť čižmy. Vonku aj napriek všetkému bolo blbé počasie a nemala som chuť byť chorá.

Cesta do školy bola nudná a dlhá. Nikdy som nemala rada práve takéto rána. Dlhé a nudné. Ako náhle som vošla do školy, začula som za sebou otravný hlas Josha.

„Čau ty dračica," zasmial sa a postavil sa tesne vedľa mňa.

„Čo potrebuješ?" neprítomne som sa opýtala a odtisla ho od seba.

„Chcel som ti iba povedať, že v piatok večer si bola na zožratie," drzo vravel.

„O čom to tu rozprávaš?" nechápavo som sa pýtala a dúfala som, že to nebude to, na čo som myslela.

„No predsa Catwomen. V tom kostýme si bola na zožratie," naďalej si zo mňa strieľal a ja som cítila červeň v mojich líciach.

„Si nechutný," odporne som zašepkala.

„Oh, ale ten tvoj Zoro ti to určite niekoľkokrát šepkal do uška. Kto to vlastne bol? Jediný koho som nevidel bol Styles, ktorý odmaturoval minulý rok. Ale neverím, že by to bol on. Nikdy by sa nezapodieval niekym ako si ty."

-------------------------------------------------------------------------------------------------------

Tak ako som sľúbila ;)
Táto bude pre ViktorXCX :3 *.*