Diary |h.s.|✔️

Časť sedemnásta

„Naozaj nepovedal si mi, že ten tvoj nový objav je moja učiteľka, ktorú, ako som ti niekoľko krát rozprávala, nemám rada," dostala som zo seba na jeden nádych a nepekne pozrela na Suzane.

„Candice!" okríkol ma otec, ale tá ženská ho chytila.

„Nie, to je v pohode. Nemôžem nikoho nútiť aby ma mal rád," povedala a jemne sa pousmiala. Nemám ju rada, naozaj.

„Ale ja nedovolím mojej dcére aby sa k tebe takto správala," povedal otec a nežne jej pobozkal líce.

„Fajn, otec. Ak máš problém s tým, že ju nemám rada, som ochotná ustúpiť a odísť. Máš čas si rozmyslieť. Ja totiž dnes idem na karneval a vrátim sa až ráno," povedala som a otočila sa na odchod. Nebudem si tam kaziť náladu. Nemôžem.

Tvrdo som zabuchla dvere, aby si oni dole uvedomili, že sa naozaj hnevám.

Už je to nejaký ten piatok, od kedy Frencis zomrela a až dnes som si povedala, že si jednoducho musím niečo pohľadať medzi jej oblečením. Otvorila som teda jej skriňu a mierne si povzdychla. Ta jej vôňa. S ťažkým povzdychom som sa začala prehrabávať medzi jej oblečením. Naozaj neviem čo som hľadala, až kým som v rukách nedržala čierny kožený overal. Trošku zarazene som sa naň dívala. Kam ho nosila, preboha?! Hoc mi to mohlo byť jedno, zaujímalo ma, s kadiaľ ho len tak má. Zavrela som jej skriňu a aj naďalej sa dívala na kožený overal. Je otázne, či mi bude sedieť. Ale za pokus nič nedám. Čierne topánky na naozaj vysokom opätku som mala už dávno pripravené, tak ako aj čiernu škrabošku a mačacie uši. Bude to ešte zaujímavé.

Harry's POV

Po hodine presviedčania starkého, že sa mi práca naozaj páči, som si odišiel dať pauzu. Dnes je ten karneval a ja som si ešte nezohnal moju masku zora. Hoc, myslím, že to nebude až tak ťažké. V najhoršom prípade si vezmem moje skinny jeany a tričko zoro, hoc originál by bol lepší. Najviac ma tešil fakt, že ju konečne uvidím. Viem, bude to také zvláštne, ale o to tu ide, no nie?

„Harry?" začul som hlas starkého ako na mňa volá.

„Áno?" zakričal som mu späť, no aj naďalej sedel na svojom mieste.

„Ak ťa volám, znamená to, že máš sem prísť!" pokračoval ďalej a ja som sa s povzdychom postavil.

„Som tu," otrávene som povedal.

„Zákazníci, ktorých obslúžiš," ukázal na starší, predpokladám manželský pár ako nesmelo kráča medzi regálmi kníh. S tichím fajn som sa vybral k ním. Bude to naozaj zaujímavé. Verím, že sa starký zabaví na mojej nešikovnosti.

„Pekný deň prajem. Som Harry a som k vašim službám. Potrebujete poradiť?" nejakým spôsobom som zo seba dostal a hľadel na staršieho muža. Jeho oči mi boli povedomé, no nevedel som si spomenúť. Pohľad som presunul na staršiu ženu a uvedomil som si, že to je moja bývala učiteľka zo strednej.

„Ah Harry, si to ty?" prekvapene sa usmiala a premerala si ma celého.

„Už to tak bude pani Suzane," pousmial som sa. Nemal som ju rád, no keď už je ona milá a aj tak, je to zákazník.

„Fajn, potrebujeme poradiť. Si mladší. Tuto môj priateľ má dcéru a ja si k nej potrebujem nejako nájsť cestu. A údajne má rada knihy. Tak prečo to neskúsiť takto, že? No problém je v tom, že neviem o žiadnej dobrej knihe," sklamane vravela a rukou prechádzala medzi knihami.

„No, musel by som vedieť, ktoré knihy má. A ak vravíte, že ich má rada, musí ich mať naozaj veľa. Čo znamená, že by bolo blbé, ak by ste jej dali niečo čo už má," vravel som a prezeral si knihy.