Diary |h.s.|✔️

Časť piata

Candice's POV

„Candice," milo sa usmial starček, keď ma uvidel kráčať do jeho obchodu.

„Ehm, dobrý deň. Ja mám otázku ohľadom toho denníka," rýchlo som zo seba dostala a pozrela na starčeka.

Celý deň som bola mimo. Nedokázala som sa v škole sústrediť ani na jednu hodinu. Nič. Jednoducho som mala v hlave iba môj denník a to čo som v ňom ráno našla.

Jasné, čakala som, že keď otvorím denník, bude tam IBA môj zápis. Každý by to čakal, že? Ale ja som v ňom našla niečo, čo ma zamrazilo. Žiadne zo slov, ktoré som napísala sa nedalo prečítať. Akoby bol môj denník prepísaný. Nechápte ma zle, nie som námesačná alebo niečo. Od kedy som sa začala učiť som ho neotvorila, bol odložený v stole. Nik nebol v mojej izbe, nik ho v rukách nemal. Otec bol dole, tak ako je možné, že je tam toto čudo?! Bola som prekvapená, možno aj vystrašená. Celý deň som čakala na zvonček, ktorý mi oznámi koniec výučby a ja utečiem do obchodu. Chcem odpovede. A hlavne, nechcem byť stredobodom niečoho zlého.

„Počúvam," povedal deduško a ja som vybrala denník von z tašky. Opatrne som ho otvorila a podala mu ho do rúk.

„Toto som v ňom ráno našla. Večer som si doň zapísala pár vecí a ráno to bolo akoby prepísané. Čo sa to deje?" z otázkou v očiach som sa pýtala a čakala na odpoveď. Deduško si ho pozorne obzeral a možno sa snažil zistiť čo sa tam skrýva.

„Je to zaujímavé," pomaly vravel a pozorne prechádzal prstom po „slovách". Ticho som ho sledovala a čakala. Jednoducho, chcem odpovede!

„Neviem," zaklapol denník a podal mi ho do rúk. Prekvapene som hľadela na starého deduška a vzala si od neho denník. No jeho pery prezrádzali malý úsmev a mne sa to nepáčilo.

„Prečo sa usmievate?" opýtala som sa a prižmúrila oči.

„Konečne som zistil, čo skrýva. Už to viem," šťastne vyriekol a jemne buchol pult.

„A ako to chcete vysvetliť? Čo to je?"

„Candice, neviem. Ten denník je tvoj. Musíš to zistiť ty. Ja na tom už nemám nijaký podiel," vravel pokojne, tak ako stále a mňa to privádzalo do šialenstva. Ako môže byť niekto tak pokojný? Veď toto sa ani nedá.

„Čo mám robiť? Ako to mám zistiť?" pýtala som sa, ale nebola som si istá či iba seba samej, alebo jeho.

„Píš. Tak to jedine zistíš," povedal a podal mi malý cukrík. S úsmevom som si ho vzala a denník odložila do tašky.

„Ďakujem. Za všetko," potichu som povedala a pobrala sa z obchodu domov. Musím zistiť čo sa deje, čo znamená, že musím písať. Veľa písať.

***

9.október

5.17 pm

Deje sa niečo divné. Zapísala som si niečo do denníku a teraz? Je to prepísané. Ako to je možné? Veď niečo také sa deje iba vo filmoch. Teda, možno ani tam nie. A odmietam uveriť, že mi doň niekto písal. Oh, preboha, veď tu nikto nebol! Som sama s otcom, ktorý celé dni trávi buď v robote, alebo v obývačke. On to nebol. A mňa zaujíma, čo sa tu deje. Na hry nemám náladu...

Jednoducho chcem odpoveď. Ak sa tu deje čokoľvek...

Položila som pero a ticho hľadela na slová, ktoré som teraz napísala. Neunesiem, ak sa stane opäť to, čo v mojom prvom zápise. Toto je už naozaj veľa. Sklamalo ma, že mi ten deduško nevedel odpovedať na otázku ohľadom môjho denníku. Ale je pravda aj to, že s kadiaľ by to on vedel? Je pravda, že ho mal on, ale veď doň nič nezapisoval.

Hľadela som na denník hádam pol hodinu, až kým som si uvedomila, že možno ho musím zavrieť, trošku počkať a niečo sa stane. A tak som aj urobila. Zavrela som denník. Bol zavretý iba pár minút, keď som ho zas prudko otvorila. Nič. Iba môj zápis. Nič iné. Čo som čakala? Že sa niečo udeje. Jednoducho som musela byť námesačná a niečo som si sem zapísala. Kto by sa o mňa zaujímal? Od kedy tu nie je Francis, som naozaj sama. Ona bola pri mne stále, nikdy som nebola sama. A je to aj logické, že? Bola moje dvojča. Jediná, ktorej som dovolila aby sa mi dostala pod kožu a....

Dívala som sa na denník, keď som zbadala akoby niekto doň písal. Písmenko po písmenku a dostavalo na povrch papiera a ja som čakala na konečnú vetu. Ono sa to naozaj deje.

6.10 pm

Aj ja by som rád odpovede. S ničím takým som sa nikdy nestretol. Hoc mi bolo jasné, že je to jedinečný denník. Nemali byť dva? Pokiaľ ja mám jeden... stop!

Ja sa nemôžem rozprávať s papierom!! Toto je zlý sen!

ČO SA TO DEJE?! Si ozajstná?

Nemo som hľadela na slová napísane v mojom denníku. Ako to? Tak naozaj, ono sa to naozaj deje.

Toto nie je možné. A hlavne ako je možné, že TEN človek o mne vie? A ako je možné, že vie, že som dievča? Veď tie čmarby sa nedajú prečítať.

Bála som sa zobrať pero a písať. Bolo to ako z hororu. Už iba čakať, kedy na mňa vybehne nejaký maniak s nožom v ruke a som mŕtva. Opatrne som vzala pero a bez dátumu, alebo informácii o čase som tam napísala pár slov.

Som ozajstná. Pokiaľ viem... teda, kto si ty? Ja, bojím sa?.....

Nie som vrah. Som Harry a začínam sa cítiť nepohodlne.....

----------------------------------------------------------------------------------------

sisi69 zas ďakujem :*
Ináč, čo si myslíte? :D vote & coment potešia :3 :)