Diary |h.s.|✔️

Časť dvadsiatá prvá

Harry sa pozeral do mojich očí a ťažko dýchal. Všade bolo ticho, nik sa neodvážil ani len dýchať. Bolo to tak nepredvídateľne. No zrazu sa dostal, akoby z tranzu a roztvoril papierik, ktorý zvieral v rukách.

„Ehm," odkašľal si a pozeral na truhlu, „pravdou je, že som toto nechcel. Nechcel som tu stáť, nechcel som nič vravieť. Ale stalo sa a ja to robím iba kvôli starkému. Bol posledný. Posledný rodinný príbuzný. Mnoho z vás si ho určite pamätá ako milého, pokojného a skvelého človeka. No ja si ho pamätám ako najlepšieho starkého na svete. Niekedy som si vyčítal, keď som bol k nemu hrubý. Nezaslúžil si tak hrozného vnuka ako som ja, ale aj napriek tomu mi dával všetko. Každý deň ma bol zobudiť s úsmevom na perách, s raňajkami na stole a s dobrou náladou. Vtedy som si uvedomoval, že mám veľa. Po smrti sestry sa mi zrútil svet. On stál po mojom boku. Po smrti rodičov sa mi zrútil svet už po druhýkrát a on stál po mojom boku až do konca. Až do jeho konca. Tak strašne som ho ľúbil. Vlastne, čo to trepem? Stále ho ľúbim, tak ako len dokáže vnuk ľúbiť svojho starkého," vravel a triasol sa mu hlas. Nastalo na pár minút ticho, pri ktorom niekoľko ľudí tíško plakalo do svojich rúk. Harry sa prudko nadýchol, zotrel slzy a pozrel do mojich očí.

„Povzbudzoval ma. Bol najlepším motivátorom a za toto mu budem navždy ďakovať. Nechal mi veľa. Nechal mi všetko na čom mu záležalo. Nechal mi aj svoj obchod, ktorý miloval nadovšetko. A vďaka, ktorému svieti svetielko nádeje v mojom živote," povedal Harry a slabučko sa na mňa usmial. Ticho som stála a zotierala si slzy, ktoré padali stále častejšie.

„Ale to najpodstatnejšie čo mi nechal, sú spomienky na neho. To najmocnejšie, čo nik nikdy neukradne. Nechal mi tu svoje slová, ktoré sa mi prehrávajú v pamäti každý deň keď si líham spať. Bol, je a bude vždy ten najdokonalejší starký na celom tomto svete," dopovedal. Všetci ticho sledovali Harryho ako sa vracia späť na svoje miesto a hľadí na truhlu. Nahlas som potiahla nosom a vo vreckách hľadala vreckovku. No žiadnu čistú som nemohla nájsť. Ticho som si povzdychla a pohľad upriamila späť.

„Potrebuješ toto?" opýtal sa vedľa mňa malý chlapček a v ruke zvieral vreckovku.

„Áno, ďakujem drobček," vzala som si ju a usmiala sa na malého chlapca.

„Budeš moja kamarátka?" opýtal sa ma ticho. Jemne som sa pousmiala a čupla si k nemu.

„Ak chceš, môžem byť tá najlepšia," zašepkala som a žmurkla. Chlapček sa spokojne usmial a vložil svoju malú rúčku do tej mojej.

„Som Theo a už teraz ťa mám rád," povedal a pozrel na niekoho za mnou.

„A ja som Candice a už teraz ťa mám radšej ako ty mňa," povedala som a usmiala sa.

„Radšej ako mňa?" začula som sa sebou ten chrapľavý hlas a mierne som stuhla. Pomaly som sa postavila, aj naďalej zvierajúc Theovu ruku. Vedela som, že je to on aj napriek tomu, že som sa neotočila.

„Candice, pozri sa na mňa," počula som naliehavosť v jeho hlase a tak som urobila ako mi povedal. Pomaly som sa otáčala jeho smerom, keď som ho uvidela.

Moje srdce podskočilo pri pohľade na jeho tvár. Vyzeral tak strhane, tak nepokojne. Možno horšie ako ja, keď sa stalo, to čo sa stalo. No aj napriek tomu bol krásny. Jeho zelené oči žiarili, šialene. Bol to on.

„Harry," šepla som a slabo sa pousmiala.

„Ty ho poznáš? Odkiaľ? Niekedy som sa s ním hral, keď som bol mladší, ale strýko Niall mi to potom zakázal a Harry prestal za mnou chodiť," vravel malý Theo a ťahal ma viac k sebe.

„Theo," šepol Harry a pohľadom spadol k nemu, „Čo by si povedal na to, že ma necháš s Candice trošku samých?" opýtal sa milo a mierne sa pousmial.

„Candice je teraz moja nová najlepšia kamarátka. Nedám ti ju," Theo ma viac potiahol za ruku a krútil hlavou. Mierne som sa pousmiala a čupla si k nemu.

„Pozri zlatko, ja sa s Harrym porozprávam a potom prídem k tebe, dobre?" opýtala som sa a postrapatila mu vlasy. On sa mierne zasmial a prikývol.

„Nekradnúť," Theo sa otočil ešte na Harryho pred tým, ako utiekol.

„Prečo?" opýtala som sa, keď som stála tvárou tvár k nemu.

„Si tak krásna," zašepkal, ignorujúc moju otázku.

„Harry, prečo?" pýtala som sa ďalej a naliehavejšie.

„Bál som sa tak ako aj ty," povedal.

„Čoho?"

„Stratil som toho už naozaj veľa. Všetko čo som mal, všetko na čom mi kedy záležalo. Vyparilo sa to vždy, keď som bol v poriadku. Nechcel som aj o teba tak prísť. Bál som sa, že keby to bolo všetko v pohode, prišiel by deň, kedy by pohoda skončila. Nechcel som. A myslel som si, že to takto bude lepšie. Že budem, budeme v pohode. Každý vo svojom. Bez toho druhého," pokojne vravel a uprene sa mi díval do očí.

„Ale pochopil som," pokračoval, „že ty si to, čo ostalo. Čo nechcem stratiť. Ty si svetlo, ktoré som mal pocit, že zhasína. A ja som sa jednoducho bál, že raz odídeš a nastane tma." Slzy sa kotúľali jeho tvárou, tak ako aj mojou.

„Nechcem odísť," zašepkala som. Harry sa pomaly posunul smerom ku mne a potiahol si ma do objatia. Aj napriek celej tejto situácii som vedela, že je to konečne to, na čo som čakala. Bola som hlúpa, keď som si namýšľala, že to má čas.

„Naozaj si krásna," chrapľavo zašepkal tesne od môjho ucha.

„A ty si, ty si môj Harry," usmiala som sa a natiahla sa po malý bozk.

***

„Bude mi chýbať," zašepkal Harry, keď sme už iba my dvaja stáli pred hrobom.

„Bol milý," podotkla som a privinula sa pevnejšie k Harrymu.

„Bol."

„Čo bude teraz s tebou? Myslím, ako budeš fungovať?" zvedavo som sa opýtala. Bolo jasné, že to budem chcieť vedieť.

„Ako som spomenul, som sám, aj keď nie som a mám obchod. Musím začať pracovať a musím sa postarať o to, čo mi tu starký nechal. Iná možnosť nie je," vravel a potiahol nosom. Súhlasne som prikývla. Mohla som si to myslieť.

„Ale nie som na to sám, že?" opýtal sa a odtiahol sa, no nie moc. Jeho oči si našli tie moje a pozorne ich pozoroval.

„Konkretizuj," pousmiala som sa. Bol tak krásny.

„Nie som sám. Mám teba a verím, že mi v obchode pomôžeš," usmial sa a prameň vlasov mi zastrčil za ucho.

„To je akože prijímací pohovor?" prekvapene som sa zachichotala.

„Nazvi si to ako chceš. Berieš?" aj naďalej naliehal.

„Musím zmaturovať," nespokojne som povedala.

„To nie je prekážka," namietal.

„Nie je, pravda. Fajn tak beriem," usmiala som sa a venovala mu krátky bozk.

„Dobre," usmial sa.

„Ináč, do teraz si mi nepovedal, kedy to máš narodeniny," povedala som a zamyslela sa, či som sa to vôbec niekedy pýtala.

„Oh, jasné. Tie som mal včera."

A v tom momente som sa chcela prefackať.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Kto to čakal? :O už iba jedna a epilóg :O ale rozpisovať sa budem až pri úplne poslednej ;) sisi69 ďakujem za opravu :3
Dovi pri ďalšej :)