Diary |h.s.|✔️

Časť dvadsiata

„Fajn. Čo keby si sa šiel venovať niečomu, alebo niekomu inému?" nahnevane som sa opýtala a podišla k mojej skrinke. So smiechom sa vybral preč a ja som si pokojne vydýchla. Styles? Veď tak sa volal aj majiteľ toho kníhkupectva. Niečo mi tu nesedí a nebude to tým, že je pondelok ráno.

Ticho som si povzdychla a vybrala si zo skrinky potrebné učebnice na dnešný deň a následne ju zabuchla. Jediné pozitívum dnešného dňa je, že mám hodinu literatúry, a že môžem jednoducho na všetko zabudnúť.

***

„Po dlhšom čase, ale konečne máme hodinu literatúry. Rozmýšľal som, ako by sme dnešnú hodinu mohli vylepšiť? Celý večer som sa zamýšľal nad podstatou denníkov. Pre niekoho to možno znamená mnoho. Je to spôsob ako sa odreagovať. Niekto si povie, že to je iba „hlúpy" papier a tak tomu nevenuje pozornosť. Ale môj osobný názor je, že viesť si denník môže byť v mnohých prípadoch upokojujúce. Nie je to ako povedať nejakej osobe svoje problémy a tajomstvá. Ale nie je to až tak ťažké a mnohokrát to pomôže. Hoc papier nám neporadí, neodpovie a ani nič podobné, ale je to účinné. A tak som sa rozhodol, že každý z vás si kúpi alebo akýmkoľvek spôsobom zoženie zápisník, denník a začne si ho viesť. Nemusíte tam písať všetko. nechcem od vás aby ste si doň vylievali srdcia, keďže to je úloha a samozrejme si to prečítam. Ale očakávam aktivitu," vravel profesor s nadšením.

„Mám otázku," zodvihla som ruku.

„Candice, áno?" pozrel na mňa s úsmevom.

„Ja to neurobím. Ak mi dáte inú úlohu hoc aj ťažšiu urobím ju. Ale toto nie," povedala som a pokrútila hlavou. Vyslúžila som si iba smiech spolužiakov a nechápavý pohľad profesora.

„Prečo? Odmietaš, tak dostaneš nedostatočnú," povedal prísne.

„Tak nech," pokojne som povedala a zavrela zošit.

„Prečo to nechceš robiť?" opýtal sa zvedavo a okuliare si posunul vyššie.

„Je pravda, že to pomáha. No nie vždy. Ja to nechcem robiť a nebudem," odmietala som aj naďalej. Bolo jasné, že to je iba kvôli Harrymu. Odmietol ma. Nie priamo, ale áno. Bál sa niečoho? Možno. Chcel sa hrať? Možno. No ja už ďalší denník do rúk nevezmem. Proste nie.

„Fajn. Tak ty nám spracuješ referát o Shakespearovy. Do stredy," povedal. Nepokojne som si povzdychla a prikývla. Toto som chcela, no nie?

***

So slzami v očiach som zvierala denník a hľadela na moje zúfale zápisy. Nechala som slzy hrať sa na mojich lícach a ticho sedela. Harry sa neozval. Ani dnes. A za každým pohľadom, keď som sa dívala na moje „zúfale" zápisy sa mi chcelo viac a viac plakať. Nepochopila som, prečo sa toto všetko udialo a nepochopila som, prečo teraz. Ale asi bolo neskoro niečo robiť. Možno som urobila niečo zlé.

Zotrela som si slzy a vzala pero položené vedľa mňa. Asi to treba ukončiť.

Oh, ty parchant jeden. Neviem kde sa skrývaš, či na mňa myslíš tak ako ja na teba. Ale nevládzem. Neodpovedáš a ja sa idem zblázniť. Čo sa stalo? Niekoľkokrát si mi povedal že ma miluješ a teraz ma odmietaš? Fajn, možno nie priamo a možno nie až tak veľmi, ale ako to? Neviem čo sa stalo, nechceš nič napísať a vôbec, bojím sa. Jediné, čo od teba naozaj chcem je, aby si bol úprimný. Povedz čo ti sadlo na nos. Povedz mi čo som urobila zle? Je to pre to, lebo som nechcela ustúpiť? Je to kvôli tomu? Ak áno, prepáč. Jednoducho som si stála za svojím, ale to každý z nás, že? Chýbaš mi, tak veľmi moc. Chýba mi naše denné písanie si a naše „hádky". Ale ak si sa rozhodol, beriem. Iba chcem aby si vedel, že si bol pre mňa dôležitý. A že ťa ľúbim.

So slzami som zavrela denník a hodila ho na zem do kúta. Proste som už dlho neplakala a dnes bol ten deň, kedy som si mala vyplakať dušu. Vzala som vankúš položený na posteli a priložila si ho k tvári. Mal utlmiť vzlyky ale bolo to tak prd platné. Jediné, čo ma „zachránilo", bolo to, že otec nie je doma a tak ma nemohol počuť. V tomto momente som aj trošku ľutovala, že nikoho nemám. Predsa, ak by tu niekto pre mňa bol, nemusela by som bolesť niesť sama, ale zdieľať ju s niekým. Bolo mi všetkého tak ľúto a tak ma to bolelo. Jediné čo som potrebovala bol spánok. A tak som sa hodila do perín, neprezlečená, čo mi bolo v tom momente ukradnuté.

Ráno som sa zobudila sama. Žiaden budík, nič. Pozrela som na hodinky a takmer odpadla. Bolo pol 10 a ja som zaspala. Ako strela som vyletela z postele a pobrala sa do kúpelne, kde som zo seba chcela urobiť človeka. No keď som zbadala červené a napuchnuté oči, chcelo sa mi opäť plakať. A tak som sa jednoducho rozhodla, že dnes sa škola nekoná. Viem, možno to bolo blbé, ale nechcela som stráviť deň tam. Vytrepala som sa s kúpeľne a vošla do kuchyne kde to pekne voňalo. No nik tam nebol. Jediné čo som na stole našla bol tanier s raňajkami a papierik.

Vypla som ti budík. Dnes si pospí dlhšie. V škole poviem, že volal tvoj otec, ktorý o tom vie, neboj sa. Dávaj na seba pozor. Suzane xx

S miernim úsmevom som sa dívala na papierik a položila ho späť. Bolo to od nej naozaj milé. Chcela ma ubrániť nudnému dňu. Možno nebude až tak zlá. Pokojne som si sadla za stôl a potiahla k sebe tanier s raňajkami. Pozerala som na stenu, von oknom až mi pohľad padol na kalendár. 2.2. dnes je ten pohreb. Ako strela som vyletela zo stoličky, chlieb hodila na tanier a pobrala sa prichystať sa. Vbehla som do šatníka a schmatla čiernu áčkovú sukňu a čiernu košeľu. Nebudem sa strojiť neviem ako, ale zas to netreba zanedbať.

***

Ticho som stála medzi ľuďmi na cintoríne a počúvala slová kňaza, ktorý hovoril o večnosti. Niekoľkokrát spomenul, aký to bol úžasný človek a ako naňho budeme spomínať. No keď nastalo ticho, môj pohľad som dvihla ku kňazovi a čakala. Následne opatrne povedal.

„Teraz je načase, aby preniesol smútočný príhovor jeho jediný vnuk a príbuzný Harry," povedal a mne prestalo biť srdce. Mladík s kučeravými vlasmi pomaly kráčal k truhle. A vtedy som to uvidela. Tie oči. Tak zelené a tak dokonalé. Iba pri jedinej osobe som také videla. Iba s Harrym. V tom momente som si to uvedomila. Je to môj Harry.

--------------------------------------------------------------------------------------------

Dnešná časť bez komentára :D časť venujem sisi69 a ViktorXCX