Ja vs. celý svet

Pravda?!?

,Vieš čo chcem od teba počuť?"spýtal sa ma.

,,Už som od teba počula veľa Mason ale ešte nie to podstatné! Hovor!"

Jeho ruku sa pohli cez priestor medzi našimi telami a schmatol ma pevne za ramená. Zas. Jemne ma nimi potriasol aby umocnil vážnosť situácie, do ktorej som sa dostala.

,,Sľúb mi, že všetko, čo sa teraz dozvieš nikomu, ale nikomu nepovieš..."

,,Ale Mason toto je už trápne proste hovor a bodka." prišlo mi to ako scénka zo zlého divadla.

Zbytočné, trápne, plýtvanie časom.

Ale uňho to tak nebolo.
Takéhoto som ho ani nepoznávala.
Ten môj ľahkovážny a energický starší braček teraz len stál s rukami na mojich ramenách a nemo na mňa gánil.

,,No tak dobre boha sľubujem" povedala som nakoniec.

,,Počúvaj pozorne, Mia. Nebudem to opakovať dvakrát. Čakal som, že sa ti prizná Erik, ale ako vždy musím špinavú robotu robiť ja..."

,,Počkaj, prečo ako vždy?"povedala som.

,,Nechaj ma dohovoriť! Takže...kde by som začal. Pamätáš si, ako som vtedy bol na tej párty u Josha?
Vtedy asi tak pred dvoma rokmi?
Musíš si to pamätať, mal som vtedy opicu ešte tri dni potom? No tak tam som sa zoznámil s Erikom.
Vypadal ako v pohode chlapík, sedel pri bare, popíjal sám drink tak a keďže už všetci moji kamaráti boli v nálade tak som si sadol k nemu.
Rozprávali sme sa.
Hovoril, že má nejaké problémy s rodinou a že je zadlžený až po uši. Vravel, že má kšeft, ale zato veľmi riskantný.
Bolo mi ho ľúto.
Chcel som mu pomôcť. Tak som sa do toho namočil s ním. Postupom času sa z nás stali priatelia.
Zistili sme, že máme veľa spoločných záujmov... Avšak potom sa to stalo... Raz, keď nikto nebol doma som počul naliehavé klopanie na dvere.
Veľmi naliehavé.
Šiel som otvoriť. Do domu vtrhol Erik krijúc si dlaňou svoju tvár. Vyzeral vystresovane.
Povedal, že sme v sračkác, v ozaj veľkých sračkách. 
Že nám idú pokrku.
Spanikáril s Tamara, spanikáril!" poslednú vetu už kričal.
Nebol to krik hnevu, ale zúfalstva.

Masonové oči sa zaplnili slzami. Zvláštne, nikdy som ho plakať nevidela. Vyzeral tak bezbranne.

Ale predsa len dorozprával príbeh.

,,Poslal som ho preč... Aj keď som vedel, že šéf bude na nás, hlavne naňho strašne nasratý. Poslal som ho preč, aj keď som vedel, že ho prídu zbiť, to určite lebo šéf nemá rád nezaplatený tovar. Poslal som ho preč! Chápeš?! Povedal som mu nech ide doriti... Môjmu najlepšiemu kamarátovi!"

Vtedy sa už úplne zrútil. Padol mi k nohám a plakal.

Objala som ho. Nemala som potuchy o čase. Ja sim kĺačala nad jeho schúlenou postavou, v tichosti a on tiež občas posmrkávajúc a šepkajúc si...

,,Čo som to urobil..."

,,Mám ťa rada Mason, neboj sa som tu s tebou.
Len hovor zlatko, bude ti lepšie"vydralo sa zo mňa.

Vtedy sa vzchopil a pokračoval...

,, No čo už ku koncu dodať? Povedal mi, že sa pomstí keď som ho v tom takto nechal.
Vedel, čo sa mu stane.
Až príliš dobre.
A potom si prišla ty s neznámym chalanom menom Erik, čo ťa ochránil pred bandou deciek, čo ho máš viac než rada, čo ťa udrel keď bol aj on sám zmlátený a ja som vedel, že to nie je zhoda náhod.
Kšefty, ktoré sme spolu mali skončili, už žiadne priateľské obchodovanie alebo iné sračky...konečne budem konať aj ja..."

A s touto vetou skončil celý svoj monológ. 
A ako ho to zmorilo.
Ale aj tak mi tam niečo nesedelo. Niečo, čomu sa počas rozprávania vždy vyvaroval...

Nakoniec som sa s tichým hlasom opýtala:

,,A s čím ste to vlastne obchodovali?"

On sa na mňa len pozrel s pohľadom, v ktorom nebolo ani kúsička lží.

,,S drogami Mia, s drogami"...

Tak som sa rozpísala...no hlavne že sa páči..
Komenty a votesy ďakujem.
A dík za viac než 400 videní.

NiKa7890